Nie sme v tom sami

Turista sa zastavil pred pultom so zmrzlinou. Pozerá na farebné plochy a snaží sa rozlúštiť názvy písané domácim jazykom. V turistickom stredisku by síce čakal trochu internacionálnejší prístup, ale čo už. Aj by sa spýtal predavačky, ale tá ho sleduje takým nevľúdnym a zamračeným pohľadom, že si to radšej rozmyslí. Rozlúšti čokoládovú a citrónovú, tak si po anglicky vypýta tie a pre istotu ukazuje, lebo zmrzlinárka zjavne anglicky nehovorí.

“Dve osemdesiat,” povie svojím rodným jazykom. Turista jej nerozumie, ale našťastie počítať vie, tak jej podá peniaze. Zmrzlinárka mu bez úsmevu vydá a viac si ho nevšíma.

Obchodíku obďaleč kraľuje nafučaný mladý muž. Ani on sa s turistami nebaví inak ako vo svojom rodnom jazyku. Však majú oči, pozrú si na displeji pokladne, koľko majú platiť. Nič iné vedieť nepotrebujú.

Na druhý deň je v rannej službe jeho otec. Tá podoba je neodškriepiteľná – ale možno sa len rovnako tvária. Pohŕdavo, nepriateľsky, povýšene. Turista zhľadúva mlieko. Niet ho. Nikde. Skúša sa po anglicky spýtať, kde ho majú, alebo čo sa deje, že nie je na obvyklom mieste. Pokladník len krčí plecami. “Milk,” skúša to turista v úplne zjednodušenej podobe. “He?” odpovedá predavač s rovnakým pokrčením pliec. Slovo “milk” je zjavne absolútne exotické a nikdy v živote ho nepočul.

Turista to vzdal a odchádza. A už sa nevráti. V okolitých baroch a reštauráciách sa ho počas týždňa snažili trikrát ošklbať rovnakým spôsobom – platil dvadsaťeurovkou a vydali mu ako z desiatky. Na ich smolu, aj v jeho rodnej krajine používajú eurá a rýchlo si to všimol. Čo však tí, ktorí sa v eurách neorientujú?

Pointa príde teraz: Nie, nehovorím o službách na Slovensku. Hovorím o Španielsku. Alebo teda Katalánsku, keď sme si už prečítali, ako veľmi chudáci doplácajú na zvyšok krajiny a najradšej by sa osamostatnili. Až mi ich ľúto prišlo. Ale namiesto solidarity ostávam pri svojom pôvodnom zámere: viac sa tam nevrátiť.