Veľmi zriedka sa dá filozofia celého národa zhrnúť do dvoch slov. Austrálčania to dokázali. “No worries” nie je len odpoveďou na poďakovanie, ale tiež výrazom pre súhlas. A tiež už spomínanou životnou filozofiou.
Obvykle je to veľmi vítané – jeden môj kamarát azda ešte ani raz neprišiel do práce načas. Nikoho to netrápi. No worries. Vlaky meškajú desať minút a viac, prípadne nejdú vôbec. No worries. Niečo neúmyselne vyvediete? No worries. Ibaže… nie je všetko zlato, čo sa blyští.
S mojím presunom zo Sydney do Melbourne vyvstala aj potreba nájsť si novú strechu nad hlavou. Zlákala ma možnosť študentskej garzónky, kde sa nemusím s nikým deliť o kuchyňu či záchod. Biznis prekvitá, stavajú sa celé domy prispôsobené práve tomuto účelu.
Po dôslednom preskúmaní terénu som si vybral jednu budovu a neúspešne som sa snažil dovolať jej manažérke, aby som zistil, kedy sú prehliadky. Keďže milá Isabella sa nenechala strhnúť k tomu, aby dvíhala telefón, napísal som jej mail.
Nastalo ticho. Už mi to nedalo, tak som sa radšej pekne-rúče vybral priamo do kancelárie onej firmy podebatiť si s ňou osobne – zrejme trpí chorobným strachom z techniky, pomyslel som si.
Nedostal som sa ďalej ako po recepciu, pretože milá Isabella bola príliš zaneprázdnená. Našťastie, recepčná poznala termíny prehliadok a ochotne sa s nimi podelila. Viac som nepotreboval a hybaj si inkriminovaný objekt pozrieť.
Sprevádzajúca pani bola trochu zmätená zo všetkého vrátane aktuálneho dátumu, ale úspešne som od nej vyfasoval prihlášku a bez meškania som ju vyplnil a so všetkým potrebným odovzdal na recepcii.
V utorok mi la bella Isabella poslala e-mail s ponukou voľných izieb. Fajn, hovorím si, ale ja som sa už prihlásil. O dva ďalšie dni mi zrazu Izka odpovedala na môj prvý mail: sorry, budova je plná.
Ostal som zmätený – čo je s mojou prihláškou? Rád by som sa jej to spýtal osobne, ale, ako už správne tušíte, ešte stále sa nezbavila fóbie z telefónu. Až na ďalší deň sa premohla a mohli sme si podiškurovať. “Izba číslo 501? Ale tá je už obsadená,” povedala veselo.
Zatmelo sa mi pred očami. “Mnou?” overoval som si, ale už som tušil, že je to len zbožné želanie.
“Kedy ste sa prihlasovali?”
“V pondelok.”
“Hm. Už v pondelok voľná nebola,” zašuchotala papiermi a mne v tej chvíli vyletel tlak tak vysoko, že ho museli zaznamenať aj radary na melbournskom letisku. “Prepáčte, že vám neviem pomôcť,” dodala bezstarostne a zložila.
Ruky sa mi triasli tak, že som neudržal telefón v ruke. Keď som lapil dych, vychrlil som zo seba kompletný slovník slovenských nadávok. Ukazujú mi byt, ktorý je už obsadený, nechajú ma prihlásiť sa oň a keby som tam nezavolal, tak doteraz neviem o tom, že to celé bolo nanič.
Moja slovenská nátura chrlila oheň a síru.
Austrálčania by povedali: No worries.