Tak neviem. Možno to bude tým, že môj dedko sa narodil v Nebojsi. Alebo mám nejaký defekt na mozgu. Alebo si vymyslite tucet iných dôvodov. Jedno je isté: ja akosi nedokážem cítiť ohrozenie.
Celkom nechápem, ako a prečo by ma mala ohroziť nejaká rodina s jedným rodičom, čo žije v susedstve. Keď sa do nášho vchodu nasťahovala rómska dvojica, nevydesil som sa na smrť, že čo teraz s nami bude. Poznám gaya, ktorý bez problémov vychoval syna a nemám pocit, že teraz sa naša civilizácia zrúti.
Mohli by mi za oknom postaviť hospic, azylový dom pre týrané ženy, jednotku intenzívnej starostlivosti pre pacientov so SARS alebo MERS, bordel alebo mešitu – neprepadlo by ma nutkanie sa odsťahovať na opačný koniec mesta. Keď do záchytného tábora utečencov pribudne stovka ďalších, neposadne ma strach, že začnú podrezávať novorodencov.
Neviem, vôbec nedokážem pochopiť, koľko rôznych vecí dokáže v mojich spoluobčanoch vzbudiť strach, existenčné ohrozenie, hrôzu z niečoho iného, plazivo sa zakrádajúceho poza humná.
Ale aby ste si nemysleli, že sa tu chválim opancierovanými guľami: tiež pociťujem obavy. Vždy, keď vidím kričiaci dav. A to ešte ani nemusí hádzať dlažobnými kockami do nič netušiacich a vystrašených žien a ich kočíkov.
Chytá ma nervozita pri vedomí, že tí, ktorí by sa mali postaviť proti šíreniu strachu, si nechajú spraviť prieskum verejnej mienky, ktorý im povie, že keď sa aj oni zapoja do strašenia, prinesie im to percentá vo voľbách. Áno, toto pociťujem ako skutočnú hrozbu: ľudí, ktorí zo svojej pozície nerobia správne veci, ale tie, ktoré slúžia k prospechu im.
Možno by ste, milí spoluobčania, mali prehodnotiť zdroje vášho strachu. Moslim v medveďovskom tábore vám vašu krajinu nezničí. Tí, ktorí držia v rukách moc, sa o to snažia dnes a denne. Postavte sa tomu strachu, nedovoľte si báť sa. Nech je nás viac, čo svoje korene máme v Nebojsi.