Dnes sme privítali na slobode dvoch účastníkov včerajšej narodeninovej party. Muzikant sa už potuluje po otvorenom oddelení a Tanečnica sa odsťahovala na iné poschodie. Zato na izolačke sa ocitol človiečik, od ktorého by ste to rozhodne nečakali. Hrdý nositeľ Aspergera je tu len preto, že do vzorne organizovaných myšlienok sa mu začali vkrádať samovražedné nápady. Maličký, chudučký, vzorne upravený, ale včera sa odviazal spôsobom, aký na tomto oddelení ešte nevideli.
Už včera bol niekoľkokrát mimoriadne rozrušený a stupňovalo sa to až do verbálnej agresie. Odmietol byť naďalej hospitalizovaný, ale keďže nie je dobrovoľným pacientom, na vlastnú žiadosť odísť nemôže. To ho nepredstaviteľne rozzúrilo a v jeho reči sa zrazu objavili paranoidné predstavy, v ktorých sa stal obeťou spiknutia, ktorý riadi miestny psychiater.
Doteraz nezisteným spôsobom sa večer vykradol z oddelenia a vybral sa navštíviť onoho psychiatra doma. Adresu si zistil v telefónnom zozname, podotýkam. Viete si predstaviť doktorovo nadšenie, keď mu o jednej v noci zaklopal na dvere nanajvýš rozčúlený pacient, ktorý by mal podľa správnosti spokojne spať na oddelení. Nešťastného Aspergera priviezla polícia naspäť a keďže to je to posledné miesto, kde by chcel byť, začal vyvádzať. Skončil na izolačke a búchal do dverí silou, ktorú by ste v tom šťúplom telíčku určite nečakali, a reval tak, že ho nabetón bude zajtra poriadne bolieť hrdlo.
Dnes mi pridelili dvoch pacientov. Príliš veľa roboty som s nimi nemal, keďže prvý z nich, ostrieľaný bezdomovec, sa hneď po raňajkách vybral von a nebolo ho. Stihol som ho akurát odchytiť, aby som ho podrobil klasickému vyšetreniu – tlak, pulz a tieto veci.
To pacientka už bola iné kafe. Už ráno sa jej nechcelo vstať z postele a zmeškala raňajky, tak som jej pripravoval sendvič. Pri tej predstave už bola ochotná z postele vstať. Konečne som sa dostal aj ku krvi, keďže je diabetička a štyrikrát denne jej treba merať cukor. Zverila sa mi, že kašle, pretože jej dom je preplnený azbestom, ale inak si odo mňa držala odstup (ani sendvič nepomohol!). Nečudo, má dlho pestovanú paranoju, na izbe sa zamyká a keď išla telefonovať dcére, poslala ma preč.
Nič si z toho nerobím, pretože chvíľu potrvá, kým si na mňa zvykne a začne mi dôverovať. Vidím to na inej pacientke, ktorá má taký súbeh najrozličnejších príznakov a diagnóz, až sa čudujem, že ju z toho ešte neprinútili platiť dane. Všetkému vojvodí hlboká, hlboká depresia. Keď som s ňou dnes hodil kus reči, na záver sa na mňa usmiala. V tej chvíli nám, myslím, bolo lepšie obom.