Akosi sme sa dopotkýnali až k piatku a keby som nebol tak šialene unavený, azda by som to aj oslávil. Takto som len prišiel domov, zvalil sa do postele a dal si liečebného šlofíka. Pritom som dnes takpovediac vyhral jackpot, keďže mi pridelili tú najmenej problematickú pacientku, aká sa momentálne na oddelení nachádza. Keď som si čítal jej históriu, bolo to ako o inom človeku. Schizofréniu má už roky, ale jediným dôvodom, prečo je teraz tu, bolo, že jej museli zvýšiť dávky liekov.
Keďže som už dnes musel písať do jej zložky ozajstné ošetrovateľské poznámky, snažil som sa s ňou stráviť čo najviac času. Je milá, komunikatívna, myšlienky má jasné a organizované. Hoci sa nevyhýbala odpovediam, predsa len som u nej vybadal akúsi zdržanlivosť v odpovediach na osobné otázky – neviem, či to bolo spôsobené tým, že som muž, alebo tým že som študent, prípadne tým, že sa poznáme iba krátko. Napriek tomu dúfam, že ju popoludní prepustili domov. Aspoň na víkend.
Najviac poteší, keď u pacientov zbadáte nápadné zlepšenie – deprimovaná, ktorá sa včera po prvý raz usmiala, dnes na jej pomery priam sršala dobrou náladou. Ďalšia, v ktorej žije diabol, bola dnes živšia a o čosi viac komunikatívna. Dve ďalšie pacientky sa pre zmenu včera pochytili a urobili scénu, ale dnes obe disciplinovane jedna druhú obchádzali a vytrvalo ignorovali. Asperger na uzavretom oddelení bol rozrušený a sám žiadal, aby ho dali na izolačku, aby sa upokojil. Ošetrovateľ ho od toho odhovoril a pacientovi sa podarilo upokojiť aj bez čučania v cele.
Zato prišla nová pacientka – devätnásťročné dievča s anorexiou. Ráno bola v poriadku, ale keď sa zjavila jej matka, dievčina sa zrútila, úpenlivo nariekala a chcela ísť domov. Jej usedavý plač sa niesol celým oddelením. Potom sa pokojne naobedovala, podebatovala s poriadne velikášskym pacientom a po tejto pauze pokračovala v nárekoch.
Celkom zaujímavá sa ukázal rozhovor s dôchodcom s výzorom dobrotivého svätého Mikuláša. Hoci je Ír, je oddaným fanúšikom všetkého ruského. "Boľševici potláčali vieru v Boha a aj tak tam prežila. Lebo Jeho tam cítiť vo vzduchu," zdôveril sa mi a pridal niekoľko historiek zo svojho pobytu v Moskve. Dokonca konvertoval k pravoslávnej cirkvi a bol celý nadšený, keď zistil, že bývam hneď vedľa pravoslávneho kostola. Hneď ma tam pozýval a nedal sa odradiť ani tým, že nie som veriaci. Ach, a ešte taká maličkosť: nebol to pacient, ale ošetrovateľ, pridelený na sledovačku našej bipolárnej pacientky.
Rozmýšľam, ako budem po ďalšom týždni praxe na psychiatrii vyzerať ja.