Mám taký rituál. No, na tom nie je nič zvláštneho. Každý z nás má kopec všelijakých rituálov, niektoré sú milé, niektoré trochu bláznivé, niektoré sa ani zverejniť nedajú. Môj dnešný rituál má už niekoľko rokov a je vcelku nenápadný. Jeho osobitosťou je, že sa uskutočňuje vždy len v jeden deň, presnejšie povedané na rozhraní dvoch dní. Noc medzi šiestym a siedmym júnom je iba moja. Už pár rokov mám šťastie, že ju trávim osamote a nikto a nič ma neruší.
Tak aj tento rok. Vonku je kosa, vnútri tiež, susedia ako obvykle robia šialený bordel, ale dnes ma to netrápi. Prišiel čas rituálu s označením 00:35.
Nehľadajte v tom žiadne šifry, ide jednoducho o čas. O nultej hodine a tridsiatej piatej minúte som totiž v roku 1977 prišiel na svet. Trvalo mi to poriadne dlho a využil som posledný možný termín. Šetril som si to, nech sa to v mojom rodnom čísle hemží sedmičkami.
Rituál 00:35 je úplne jednoduchý. Večer šiesteho júna nejdem spať. Jednoducho počkám do tridsiatej piatej minúty nového dňa. A potom nič, len si potichu zablahoželám. Boli časy, keď som si sem-tam aj pripil na zdravie a na ďalší rok pred sebou. S alkoholom sme sa už rozviedli pre značne odlišné názory, takže to ostáva len na tom úplne súkromnom blahoželaní.
A tak tu teraz sedím, sem-tam okom bľusnem po najbližšej časomiere – v dohľade mám tri – a potichu čakám na tridsiatu piatu minútu. Už to bude. A… teraz!
Tak – na ďalší úspešný rok!