Ťažký život Zakysanky

Vo svadobnom epose Kronika zlých nápadov som len ako vedľajší produkt priviedol na svet Zakysanku Ukvákanú. Táto kolegyňa rozprávača príbehu sa v deji len mihla, ale v hlave som ju mal dôkladne uloženú.

Zakysanka Ukvákaná: postaršia pani, ktorá všetko vidí čierno, na všetko sa sťažuje a s ničím nie je spokojná. Rozpráva neprestajne, ťahavým, smutným, nosovým hlasom.

No a takto pred pár dňami som milú Zakysanku stretol naživo. Hneď v dvoch exemplároch. Vážne si za mňa v električke sadli hneď dve a okamžite spustili – áno, ťahavým, smutným a nosovým hlasom.

Rozprávali o spoločných známych alebo rodinných príslušníkoch, z ktorých sto percent boli hajzli najväčšieho kalibru, ktorí ubližovali sebe i Zakysankám, boli to tie najsebeckejšie monštrá a skutočný morálny odpad. Človek až musel poľutovať tie dve milé dámy, v akej hroznej spoločnosti sa zdržiavajú.

Kyslý koncert pokračoval ďalej. Dámy bystro vnímali svet okolo seba a maľovali ho takou temnou farbou, že najbližšia čierna diera by s hanbou odtiahla. Niekde otvorili obchod? Strašné, ten predtým bol lepší. Niekde neotvorili obchod? Pozrite, ako to tam chátra! Vznikla niekde vietnamská reštaurácia? Tí Číňania sú všade! Je to slovenská reštaurácia? Predražená!

Sú niekde semafory? Hrozné, ako dlho trvá tá cesta! Nie sú niekde semafory? To je nebezpečné! Električka je klimatizovaná? Bože, však prechladneme! Nie je klimatizovaná? Kto má cestovať v takých podmienkach?

A takto to išlo celú cestu. Hocičo si všimli, hlboko ich to skľúčilo a boli s tým nespokojné. Boli by schopné zdeprimovať aj dementorov. Ja síce nie som práve optimistický človek, ale toto bolo na mňa už veľa. Dodnes sa čudujem – ako to, že sa tie dve dožili takého požehnaného veku bez toho, aby si privodili infarkt, klinickú depresiu, prípadne úder sekerou do hlavy?

Potom mi ich bolo aj trochu ľúto. Musia žiť v príšernom svete, kde je všetko zlé a mení sa to len k horšiemu.

Ledaže by im to nejako morbídne vyhovovalo.