O stratenej vôni

Ľudský život korzuje po cestách, ktoré sú miestami neuveriteľné. Štyri dlhé roky som strávil v okolí Račianskej ulice, a zrazu sa tam vraciam vlastne nastálo. Až také zvláštne to nie je, no predsa sa mi z ničoho nič podarilo preniesť sa o vyše desať rokov dozadu. Stál som na zastávke električiek a neprítomným pohľadom sa díval na kopce nad Krasňanmi. Slnko po dlhom čase vykuklo a zalialo ich tvrdým, nepríjemným svetlom. A vtedy to prišlo. Zrazu bol september dávnej minulosti, ja som bol stredoškolák, ktorý sa ľútostivo díval na kopce a premýšľal, o čo radšej by vybehol hore, ako čakal na električku do školy…

Zažmurkal som a pocit sa stratil. V menšej intenzite sa však vracia v niektorých chvíľach – keď od Figara zaviala vôňa varenej čokolády, alebo od Palmy smrad neviemčoho. (Ak neviete, ako smrdí neviemčo z Palmy, buďte radi. Je to takmer horšie ako papierne v Ružomberku!)

Lákalo ma ešte raz prežiť ten intenzívny pocit skoku do minulosti. A tak raz pri čakaní na autobus na Trnavskom mýte, som z náhleho rozmaru vybehol do tržnice.

Aby ste rozumeli: tržnica zvaná Titanic bola z neznámych príčin častým cieľom našich výletov z internátu. Obkrúžili sme ju zo všetkých strán a išli ďalej za nejakým ďalším podobne nepochopiteľným cieľom. Od školských čias som v nej hádam ani nebol. V čudnej snahe nostalgicky sa vrátiť do minulosti som však vybehol hore schodmi.

Vedel som, čo mi spoľahlivo spôsobí dèja vu. Tá vôňa. Nikdy som ju presne neidentifikoval, zrejme bola poskladaná z viacerých, ktoré v tej zmesi stratili svoje pôvodné charakteristiky. Vošiel som dnu, nasal nozdrami vzduch…

Bola preč.

Márne som chodil dokola, okrem známych vôní kvetinárstva som nezachytil nič z tej pôvodnej, takmer zabudnutej vône. Nebolo jej.

Vyšiel som von a pobral sa svojou cestou. To bolo pred desiatimi rokmi, povedal som si. Je to preč a ty si už dospelý.

Zdvihol sa vietor a priniesol k môjmu nosu takmer neznateľný závan varenej čokolády. A mohol som sa usmiať.


Facebook

G+