Takto pred rokom som bol ešte stále čerstvo doma. Aspoň mi to tak pripadalo, keďže som bol v neustálom šoku, z ktorého som sa dostával poriadne dlho. A ono je to už rok.
Aby som sa vyhol nepríjemným pocitom, už priebežne som všade uvádzal vek číslom 34. Takže žiadna prudká zmena sa nekonala.
Večer, po poďakovaní všetkým na Facebooku, som sedel za počítačom a v bruchu mi škvŕkalo. Dočerta, hovorím si. Vlasy šedivejú a padajú a zjavne aj kilá sa na mňa takýmto spôsobom budú s ešte väčšou radosťou nabaľovať. Nuž ale od hladu zato neumriem. Čo však zjesť, keď večeru som si už zje—
A doparoma. Ja som sa zabudol navečerať.
Vlasy šedivejú a padajú, kilá sa lepia a mozog už tiež lepší nebude.