Aj za normálnych okolností nie som práve ľudomil, ale v poslednom čase mi už niektorí ľudia lezú na nervy neskutočným spôsobom. Niektorí ľudia, pre ktorých už nemám lichotivejšie pomenovanie, len teľce.
Ide pritom o takú banálnu vec, ako je pohyb po verejných priestranstvách. Také telátko totiž ignoruje všetkých ostatných a skrátka si ide alebo stojí, ako sa mu práve páči.
Áno, väčšinou ide o dôchodcov. Hurá do Lidlu, zobrať ten megakôš, odstaviť ho v uličke, zatarasiť ju zadkom, keď sa dotyčné teľa skloní a urputne zo desať minút študuje všetky dva výrobky, ktoré má v zornom poli.
Ďalšie teľa. Stojí v električke pri dverách, radostne zavadzia nastupujúcim aj vystupujúcim, ale neposunie sa, ani keby čo bolo. Už horšie sú len teľatá, ktoré sa cez masu vystupujúcich derú dopredu hlava-nehlava. Však čo ak by si to zastávka rozmyslela a zdrhla.
Teliatka sú stádovité. S obľubou idú prechádzkovým krokom vo dvojiciach a skupinkách. Zatarasia celý chodník. Protiidúci či rýchlejšie chodiaci majú smolu. Chodník je náš!
Ale ani s motorizovanými teľatami nie je sranda. Na semafore zasvieti oranžová? Znamená to pridať plyn a pokojne prejsť aj na červenú, však čo by chceli tí úbožiaci, čo nemajú na auto? Nieto kde zaparkovať? Hurá, odstavme tátoša na chodníku, na autobusovej zastávke, alebo priamo na zákaze zastavenia. Svet je náš!
Pre teľa existuje len “ja”. Bezohľadnosť má v genetickej výbave a nikdy sa jej nezbaví. Rútia sa životom a svetom, ktorého sú stredobodom. Všetci majú mať ohľady na nich, ale má to byť len jednostranné.
Čuduje sa niekto, že tento svet vyzerá tak, ako vyzerá? V mene toho správneho teľacieho náboženstva sa vraždí, obmedzuje, terorizuje, potláča, zakazuje, prikazuje. Teľacie predstavy o tom, čo je správne, kopytníky nanucujú všetkým ostatným. Teľce triumfujú.
Vedomie, že každá hovädzina skončí raz na tanieri, je slabou útechou. Vstanú nové teľce a v konečnom dôsledku aj tak všetci skončíme v kafilérii.