Ako sa mám: rušne

Teda na to, že som nezamestnaný, som dosť zamestnaný. Už len hľadať si prácu je hotová práca na plný úväzok. O strese, ktorý mi prináša časová tieseň a každé ďalšie odmietnutie, ani nehovorím. Že vraj Austrália má nedostatok zdravotných sestier. No, neviem, odtiaľto to vyzerá, akoby ich bolo viac než dosť. Všetci zamestnávatelia chcú prax, ale žiaden nevie odpovedať na otázku, kde dofrasa mám tie skúsenosti nabrať.

A akoby to nestačilo, blíži sa termín, keď sa musím vysťahovať, opustiť môj obľúbený chladivý príbytok. S hľadaním nového sa našťastie nemusím stresovať, keďže to príde až po tom, ako si nájdem job – je totiž celkom dobre možné, že to bude dosť ďaleko od Melbourne. Nuž ale vysťahovanie má pevný termín a treba vybaviť všetky formality – odhlásiť vodu, elektrinu a telefón/internet.

Na moje hlboké skľúčenie nič z toho nešlo urobiť online. Všetko som musel vybaviť telefonicky. A ja nenávidím telefóny. Keď na mňa zo slúchadla prevraví umelá teta alebo ujo a diriguje, čo mám stlačiť, oblieva ma studený pot a nikdy neviem, ktorú možnosť si vybrať. Navyše mám podozrenie, že aj tak to všetko ide do jedného call centra a tou spleťou možností chcú len vystresovať zákazníkov, aby to vzdali a radšej nič nechceli.

A už radšej ani nespomínajme tie prachy, čo minieme na telefón, kým sa prebíjame džungľou možností a potom počúvaním idiotskej hudby, kým čakáme na voľného operátora.

Aspoňže samotní operátori sú milí a niekedy je konverzácia s nimi potešením. Úprimne, celý deň sa venovať najrozličnejším ľuďom, ktorí sa vám dovolajú a chcú rozličné bizarné veci, asi nie je med lízať. Napriek tomu dúfam, že najbližšie desaťročie nebudem musieť počúvať inštrukcie, čo mám stlačiť, aby som sa dovolal na správne miesto!


Komentáre