Pri pohybe po ulici a podobných priestranstvách sa nachádzam v takom zvláštnom stave. Mozog sa zaoberá vlastnými vecami, pričom niektorou svojou časťou koordinuje môj pohyb, vyhýba sa prekážkam, stará sa o to, aby som nastúpil do správneho spoja a na správnej zastávke vystúpil. Popri tom naučene sleduje okoloidúcich. Občas sa mu tak totiž podarí identifikovať niekoho známeho. Je to však skôr výnimkou ako pravidlom, preto sa občas moji známi cítia dotknutí, keď sa na nich dívam a bez slova prejdem popri nich.
Pri nákupe v obchode má môj mozog o úlohu viac – musí si z operačnej pamäte vytiahnuť, čo vlastne chcem kúpiť, dotyčnú položku nájsť, vložiť do košíka a popri tom počítať, či mám dosť peňazí. Aj toto je občas úloha nad ľudské sily – inak si nemožno vysvetliť, ako sa mi do košíka raz dostal balíček dámskych tampónov. Nepoužívam ich totiž, viete, dokonca sa mi dosiaľ nikdy nepodarilo túto položku kupovať pre niekoho.
Včera som teda tiež takto krúžil po hypermarkete, mozog sa vŕtal vo vlastných myšlienkach, sem-tam, keď identifikoval žiadanú komoditu, vydal pokyn na jej premiestnenie do košíka. Popri tom zľahka skenoval spolunakupujúcich, so znechuteným výrazom obzerajúcich valentínske balenia čokolád. Počas presunu k prvému hľadanému produktu, totiž mlieku, dostal môj mozog zložitejšiu úlohu: prekľučkovať medzi dvoma natesno postavenými vešiakmi s handrami a zároveň sa vyhnúť krajne nesympatickému chlapovi, čo sa rútil oproti.
Poviem vám, ani na okamih som neuvažoval, že by sa dotyčný vyhol mne. Ten nepekný chlapík napredoval krokom sebaistého obrneného transportéru, a keby to náhodou niekomu ušlo, jeho zarputilý a krajne nepriateľský výraz na tvári, čo by bola ozdobou ktoréhokoľvek masového vraha, by donútil ustúpiť aj stenu. Nie, žiadna prekvapivá pointa sa nekoná. Správne tušíte, čo sa stalo.
Zistil som, že kráčam naproti zrkadlu.
Stalo sa mi skrátka to, nad čím sa nedávno zamyslela Soňa B. Karvayová. Uvidel som sa zvonka, tak, ako ma vidia iní. Bolo to dosť krušné zistenie. Ani nie tak fakt, že som sám sebe nesympatický. Horšie bolo, že ešte aj ja, čo skutočne nie som bojazlivý, som tomu tanku valiacemu sa na mňa chcel pre istotu ustúpiť. Viem už teda, prečo pôsobím paniku v autobusoch.
Pravdou je, že ma to neteší.