Sedím v rannom vlaku, okolo mňa dnešní ľudia. Len ja som zo včera. Odetý v zbesilo modrom firemnom tričku, ktoré som si obliekol včera. Čítam si včerajšie noviny. Pre tých navôkol sa začína deň, pre mňa sa končí. Zobudili sa, obliekli, cestujú do práce.
Sme ako v iných svetoch. Oni už majú dnes, ja som vo včerajšku. A predsa – oni sa dnes zobudili rovnakí ako išli spať. Ja som ani nespal a predsa som iný ako pred pár hodinami. Stačila na to jedna nočná šichta v zariadení s vysokým stupňom starostlivosti.
Sme dvaja na jedno oddelenie. Zdravotná sestra je z rodu ostrieľaných harcovníčok, čo klepali po prstoch Florence Nightingalovej. Pracuje tu jedenásť rokov a päť mesiacov. Obyvateľov pozná do poslednej vrásky. Väčšinou ležia – skolení ťažkou demenciou alebo paralýzou.
Dnes nie je dobrý deň. Hneď na úvod sme museli prebaľovať tri štvrtiny obyvateľov. Sestra hundre a ja sa radšej nepriznám, že to je moja vina, každé moje pôsobenie kdekoľvek začína hovnovou búrkou.
Ľudia predo mnou defilujú a ak ste ešte nič podobné nevideli, asi neviete, aké to je. Pod slovom “demencia” si možno predstavíte smiešnych zábudlivých dedkov. Alebo prázdne pohľady, bezduché telo. Ale oni majú v očiach skôr zmätok, neistotu, strach. Sú v cudzom svete, obklopení cudzími ľuďmi, ktorí vydávajú nepochopiteľné zvuky a dotýkajú sa ich. Snažia sa uchopiť poletujúce nesúvislé myšlienky, dať im podobu a vyjadriť ich, ale nemajú ako, unikajú im ako voda pomedzi prsty.
Zastavíme sa pri pacientke, ktorá na nás striedavo hľadí a snaží sa pochopiť, čo chceme. “Ešte nie tak dávno sme sa hrávali na Indiánov, však?” hovorí sestra a pohladí ju po vlasoch. Odpovede sa nedočká. “Zaujímavá dáma. Ovládala päť jazykov.”
Už neovláda ani jeden. Necháva sa bez protestov prebaliť. Nie každý je taký povoľný. Hore na poschodí iná žena vrieska, zavýja, kope, pľuje a škriabe. Nedá sa utíšť.
Videl som muža skrúteného vo fetálnej polohe. Vykríkol od strachu, keď sme ho obracali. Rozumieť mu boli iba dve slová – “nie” a “mama”.
Videl som ženu s roztrúsenou sklerózou. Hýbala už len jednou rukou, ale bola plne pri vedomí. Nohy mala mŕtvolne biele a posiate červenými škvrnami. Poskrúcané, nepotrebné, podkladané vankúšmi. Pokazil sa jej zvonček, ale trpezlivo čakala, kým ju prídeme skontrolovať. Nechcela vrešťať na celú chodbu.
Videl som muža, ktorý zabúda, že jeho blízki s ním trávia celé dni. V noci, keď s ním nie sú, si myslí, že ho opustili a chce vyskakovať z okna. Videl som ženu, ktorá iba stoná, celé hodiny a dni.
Videl som muža, ktorý si trucovito strhával plienky a močil do postele, aby potom kričal z plného hrdla.
Ráno sa lúčim a pomedzi dnešných ľudí odchádzam domov. Padám do postele a chcem zaspať, ale za oknom sa ktosi s kýmsi háda, hrkocú smetiaky a v hlave mi znie vystrašené volanie “mama”. Napokon zaspím. Zlé sny nemám. Ak najbližšie zavolajú, že potrebujú posilu na nočnú, pôjdem.