Myslím, že nie som absolútny tupoň, ale na endoplazmatické retikulum jednoducho nestačím. Trvalo mi štyri dni, kým som na to prišiel.
V piatok som si povedal, že môj mozog je preťažený. V sobotu sa pre zmenu nenaštartoval. Nedeľa prešla, ani som si nevšimol, ako. Dnes mi už neostávalo nič iné, len sa pustiť do boja s nenávideným endoplazmatickým retikulom. Tá mizerná vec vyhrala. Alebo, presnejšie povedané, porazil som sa sám.
Aby ste rozumeli, čo sa stalo: v záujme toho, aby z nás boli čo najlepšie sestričky, musíme podrobne poznať stavbu a fungovanie ľudského tela a čo sa s ním deje, keď nie je v poriadku.
To viedlo k zlúčeniu anatómie, fyziológie a patológie do jedného predmetu, nazvaného úplne nepochopiteľne Potvrdenie telesného zdravia. Veľmi rýchlo sa z celkom zaujímavo znejúcej témy stala naša nočná mora. Moje poznámky nápadne pripomínajú výkladový slovník – čo riadok, to nové slovo. A uč sa to.
Začali sme drsne – bunkou. Čosi som si pamätal zo základnej školy, tak to sprvoti vyzeralo nevinne. Vyučujúca, s ktorou sme si výrazne nesadli, nás však vzápätí úplne odrovnala: musíme vedieť naspamäť všetky súčasti živočíšnej bunky, poznať ich funkciu a ešte to byť schopní aj nakresliť.
O kreslení sa nebudem ani rozpisovať, priemerne inteligentný šimpanz je oproti mne Michelangelo. Horko-ťažko som sa naučil desivý zoznam organel, ale ani za svet si neviem vtĺcť do hlavy ich funkcie. Popravde, keď na vás niekto zaručí: “Endoplazmatické retikulum!”, znie to ako sofistikovaná nadávka. Dokonca mám pocit, že po slovensky sa tá vec ani nevolá endoplazmatické retikulum.
Neschopný prekonať neschopnosť naučiť sa to, robil som všetko pre to, aby som sa vyhol pohľadu na Golgiho aparát a jeho kolegov. Vyupratoval som byt do čistučka. Ostrihal sa. Vymenil som posteľné obliečky. Ukuchtil som klokaní steak. Povysával som všetky plochy, na ktoré som dosiahol.
Blížiaci sa termín skúšky ma však napokon posadil za klávesnicu počítača, kde som vzápätí vyplnil asi stodesať kvízov na Facebooku (sú mor novodobej spoločnosti, mali by ich zrušiť a aj tak tam furt klikám!). Peroxizómy sa na mňa zatiaľ škerili z poznámok a prorokovali prvú skúšku, z ktorej prepadnem.
Po zúfalstve prišiel hnev. Nie na mňa a moju lenivosť, prirodzene, ale na dôležitosť poznatku umiestnenia ribozómov v bunke. Načo sa učíme takéto veci? Vari čakajú, že niekedy v budúcnosti sa pekne usmejeme na pacienta a žoviálne sa opýtame: “Tak čo, George, nebolia vás mitochondrie? A čo centrioly, delia, delia?”
Prečo máme poznať štruktúru nervového tkaniva, keď pacientom po porážke budeme akurát utierať zadky a ako ich nervový systém vyzerá na bunkovej úrovni, nám môže byť jedno?
Vzdal som boj s endoplazmatickým retikulom a vrhol sa na jednotlivé systémy. Upokojil som sa. Hoci je to zase záplava krkolomných názvov, aspoň to má hlavu a pätu a hľadať si na internete obrázky kožných chorôb môže byť celkom zábava, ak práve neobedujete.
Aha, urticaria, to si zapamätám, žihľavka. V mojom centre zbytočných vedomostí je pevne zakorenená Urtica diodica, žihľava dvojdomá. Kedysi na základnej škole som mal ísť na prírodopisnú olympiádu. Príprava zahŕňala naučenie sa latinských názvov asi päťdesiatky rastlín. Zapamätal som si tri.
V tej chvíli som zmeravel. Áno, už je to tu. Dokonale zbytočná vedomosť z detstva mi zrazu pomohla.
Zamával som bielou vlajkou a porazenecky sa vrátil k bunke, snažiac si zapamätať nezapamäteľné slová, ktoré robia neopísateľné veci s inými nezapamätateľnými slovami. Neostáva mi nič iné, len povyhadzovať pár zásuviek z centra zbytočných vedomostí a napchať tam nové. Čo ak sa mi zídu?