Ľudské telo je hotový zázrak, ale občas hádam až prekomplikovaný. Napríklad také zuby – na to, že sú to v podstate mlynské kamene, ktorých úlohou je drviť potravu, sú na môj vkus príliš sofistikované a citlivé. Spomeňte si na tucet najrôznejších chorôb, ktoré sa okolo nich mocú. A kazy – brrr! Ani škriabanie nechtov po tabuli nie je odpornejší zvuk ako jačanie zubnej vŕtačky, z ktorej vám už vibruje celá hlava. Nemôžete sa ani pohnúť, ste vydaní na milosť a nemilosť zubárovi, zvláštnej osobe, ktorú z neznámych príčin baví vykonávať jedno z najstrašidelnejších povolaní na svete.
Dobre, priznávam sa: roky rokúce som len pri pomyslení na zubárske kreslo upadal do stavu blízkeho panike. Celkom odôvodnene – jedna nešikovná zubárka mi kedysi v detstve zaplombovala hnisavý zub. Vyústilo to do zápalu okostice. Týždeň v horúčkach, bolestiach, opuchnutý som bol ako z kresleného vtipu a ústa som dokázal otvoriť na pol centimetra. Takéto niečo sa na vás podpíše.
Lenže, nikto nemladne a zubári v Austrálii sú asi ešte drahší než tí miestni (nie že by sa slovenskí mali za čo hanbiť, to skutočne nie). So stiahnutým zadkom a od nervozity tenučkým hláskom som preto chrabro napochodoval k zubárovi. Poviem rovno, že som mal šťastnú ruku. Našiel som si kliniku, kde na posedenie síce necháte mesačnú sumu životného minima, ale stojí to za to. Štverajúc do kresla som zaháňal myšlienky na to, čo príde. Okrem štandardných problémov som sa desil ešte jednej veci: zubov múdrosti.
Druhý sa mi prerezal dávno po poslednom termíne, aký sa väčšinou uvádza. Obe horné osmičky mi svoj príchod na svet dali poriadne vyžrať. Žil som preto v obavách, čo sa stane, keď sa konečne prebudia aj ich dolní bratia na ôsmej pozícii. Vzhľadom na môj vek som sa už začal potichu zmierovať s tým, že sa ani neprerežú, ale ich bude treba vysekať, lebo keď nie sú von, asi si zmysleli rásť vodorovne – aj to sa stáva.
Zubárka študovala môj röntgen a zamrmlala: “Tá osmička vľavo dole je nalomená.” Zažmurkal som a rýchlo som si porátal zuby. Furt ich tam v dolnom rade bolo iba štrnásť. “Ale ja nemám osmičku,” namietol som neisto. Zubárka sa zamračila, spočítala tesáky na dolnej čeľusti a fakt – osmičiek nikde. Tým myslím skutočne nikde, v čeľusti po nich nebolo ani stopy. “Osmička nezaložená,” nadiktovala zubárka sestričke.
Neviete si predstaviť, ako sa mi uľavilo. Som hrdým majiteľom hypodontie, stavu, keď máte o pár zubov menej. Moje múdre telo skonštatovalo, že ma nebude zbytočne týrať polofunkčnými a pre súčasného človeka zbytočnými osmičkami a jednoducho ich nevytvorilo. Paradoxne, chýbajúce zuby múdrosti sa ukázali byť prejavom tej najväčšej múdrosti. Nielenže ma ušetrili od nepríjemností, ale zľutovali sa aj nad mojou peňaženkou. Na oboje mi bohato stačia tie dokatované sedmičky…