Človek by si povedal, že som prišiel do civilizácie, kde služby fungujú a absurdnosti slovenského typu nehrozia. Škaredý omyl, deti moje. Veľmi škaredý. Aj Austrália je len krajina ľudí, a ako vieme, všetko je o ľuďoch. Áno, napríklad aj tá mestská hromadná doprava.
Na niektoré veci si môžete zvyknúť – ranné zápchy, ľudí sprostejších ako ovce či neskutočnú naivitu dispečerov, ktorí do podzemnej stanice dovolia na jedno nástupište príchod dvoch vlakov naraz. Už ste zažili ľudskú zápchu pred eskalátormi? Jedna malina!
Ale napriek hustej dopravnej sieti, pohodlnému vlakovému spoju domov, predsa som sa dostal do situácie, keď som predniesol neuveriteľnú vetu: Zlatá bratislavská MHD!
Nie, ešte mi nešiblo. Na príčine je môj sklon k dobrodružstvám. Tentoraz som si vymyslel, že si vyskúšam nočné spoje. Predsa len, uvedomil som si, môže sa stať, že sa v noci zdržím v meste a kde potom budem vymýšľať, ako sa dostať domov? Teda nie žeby tu bolo málo taxíkov, ale keď sú tu aj nočné spoje, na ktoré mi môj týždenný lístok bez všetkého platí, prečo platiť zbytočne veľa?
Na prvý pohľad je to teória vynikajúca. Aj teoreticky to vyzerá dobre. Vlaky totiž v noci medzi polnocou a štvrtou ráno nahrádzajú spoje, ktoré približne kopírujú ich dráhu. Naozaj iba približne, takže pri dôkladnom študovaní som prišiel na to, že z centrálneho miesta odchodu, zastávky Town Hall, sa musím odviezť do štvrti Rockdale, tam presadnúť a ďalšou linkou sa odviezť až domov. Smiešne jednoduché.
Mohol som však čakať, že to také perfektné nebude. Mala ma varovať už skutočne nepochopiteľná zvyklosť miestnych autobusov – stojac na zastávke totiž nemáte šancu zistiť, či ten váš autobus stojí na mieste, kam sa chcete dostať. Na zastávke je totiž akurát nápis, ktoré autobusy tam stoja a časy odchodov. Žiadne mapy trás či aspoň zoznamy zastávok. No a aby to bolo ešte horšie, aj harmonogram odchodov je spoločný. Dozviete sa, že autobus odchádza dajme tomu 14:20, potom 14:34 a ďalší 14:41. Lenže nikto sa nenamáha pripísať, ktorý autobus! Jediné, čo vám ostáva, je počkať si na príchod autobusu a spýtať sa šoféra.
Ako vidíte, autobusy skrátka predpokladajú, že sa v Sydney vyznáte a keďže všetky zastávky sú na znamenie, viete aj to, kedy stlačiť signálne tlačidlo. Nič pre turistov, vážení. No a nočné spoje sú na tom ešte horšie. Zastávky, na ktorých premávajú spomínané “náhradné vlaky” sú označené len skromnou nálepkou a k žiadnej inej informácii sa nedopracujete. Aspoňže – a to treba kvitovať – v noci na Town Hall majú službu akýsi výpravcovia a šofér vám môže rádiom privolať vo vašej stanici taxík. Toto všetko sa dozviete na internete, ale keď sa postavíte len tak na zastávku – ste stratení.
Optimizmu nedodávajú ani hlúčiky viac či menej intoxikovanej mládeže. Autobus sa zjaví, dvere sa otvoria – a ľudia sa začnú nemilosrdne tlačiť dnu. Preukázať sa platným lístkom alebo si kúpiť špeciálny a postupovať ďalej. Tlačenica je taká, až pomaly verím, že by sa celkom oplatilo pokojne vypraviť ten vlak. Mám malú dušičku. Som vzadu, kde síce nie je taká tlačenica, ale ako budem v Rockdale vystupovať? Najmä keď vôbec netuším, ako to v Rockdale vyzerá?
Vyzerám z okna, nakoľko to len ide, do ucha mi huláka ktosi pripitý, mládež výska a rehlí sa. Autobus zastavuje na nepravdepodobných miestach a ja mám žalúdok scvrknutý. Ak náhodou zistím, kde sme, meno miesta mi nič nehovorí. Zrazu záchrana, autobus sa otočí k stanici, na ktorej jasne vidno nápis Rockdale. Veľké šťastie, lebo s označovaním názvov zastávok sa v Sydney trápia ešte menej ako s vypisovaním odchodov autobusov. Predieram sa pomedzi ľudí, vystupujem. Nečakám ani päť minút a je tu druhý spoj. Nastúpiť a potme sa pri ceste snažiť zachytiť známe miesta. Vonku sa mihne tlmene osvetlená zdrogovaná madona pred miestnym kostolom. Horlivo stláčam zvonček. Autobus zastane a hurá! Som tu!
Všetko má svoje pre a proti, uvažujem filozoficky. V Bratislave sa pri troche inteligencie v spojoch zorientujete hneď a nestratíte sa, ale zato tu sú výpravcovia a žiadne nezmyselné nočné tarify. A autobusy, ktoré idú nevedno kam a kade.