Nie žeby som bol posadnutý sledovaním vlastných susedov, ale prirodzene ma zaujímajú. Nie žeby som ich chcel spoznať – nie som spoločenský človek. Ale keď sa radi dívate na ľudí a vymýšľate si o nich, susedia sú tým najvhodnejším materiálom. V porovnaní s cudzími ľuďmi, ktorých len tak uvidíte na ulici, ich vídate častejšie a môžete sa na nich dívať dlhšie, bez toho, aby na vás vyhúkli, že čo čumíte.
Tak ten môj sused. Ten, čo si myslí, že zhora nevidno na jeho balkón. Keby mu to napadlo, neliezol by naň nahý, alebo by sa obzrel aj nahor, nielen do strán. Nie, nie je to žiaden exhibicionista, len raz skoro ráno si potreboval vziať zo šnúry plavky, ktoré sa tam sušili od večera.
Sused je mladý muž, o čosi mladší odo mňa. Manželka a dve deti. Príjemná rodinka, deti sú štandardné, žiadni vreštiaci diabli, žiadne rozmaznané mrchy, sú vychovávané k slušnosti. Manželka nie je žiadna oslnivá krásavica, ale má čaro – pozriete na ňu a vidíte, že je to žena do koča aj do voza, nepodlieha hystérii, má zdravý rozum a uvedomuje si samu seba ako osobu, nie čisto ako manželku a matku. Jej muž je aktívny, s deťmi jazdí na bicykloch, sám sa pustil do rekonštrukcie bytu. Nemá problém venovať sa deťom a vyvešať prádlo (alebo ho zvesiť, ha, ha ha).
Vedú normálny život, chodia na dovolenky, prežívajú lepšie aj horšie časy.
Samozrejme, cvoci ako ja hneď začnú premýšľať o živote za záclonami. Čo sa tam deje? Aké majú temné alebo hoci aj smiešne tajomstvá? Niečo, čo susedia nikdy neuvidia a nevedia, aj keď inak vedia prekvapivo veľa?
Ale potom prišla tá šialená myšlienka: a čo ak nie? Čo ak skutočne majú ten svoj pokojný, normálny život? Až som dostal nápad im začať hádzať na balkón zhnitú zeleninu, čisto len pre to, aby mali nejaké vzrúšo.
Ak existuje niečo ako normálny život, môžu v ňom byť ľudia spokojní? Alebo len do času? Tak, ako si iní želajú trochu pokoja a stability, ktorých sa im nedostáva, želajú si iní trochu nečakaných zvratov a život obrátený hore nohami?
A keď sa to stane – ľutujú?
Neyelaju. Lutuju.