Tenisák

Bola to neskutočne lákavá príležitosť. Tenisová loptička na mňa tou príšernou zelenou farbou priam kričala. Ešte aj kontrastovala s antukou. Stačilo málo. Opatrne natiahnuť ruku popod pokrivený plot. Nebolo nič ľahšieho. Majitelia tenisáku by si to možno ani nevšimli, na kurte sa ich povaľovali desiatky.

Nehrám tenis a nie som kleptoman. Tenisák som chcel ukradnúť pre psa. Dlho totiž boli loptičky to jediné, s čím bol ešte ochotný sa hrať. Na všetky ostatné hračky sa už díval s ľahkým opovrhnutím psieho dôchodcu. V hlave som si pinkal myšlienku, že čo ak by sa loptičke potešil.

Buďme rozumní. Kradnúť sa nepatrí. A povedzme si pravdu, psa už ani tenisáky nezaujímali. To len ja som dúfal, že čo ak, ešte posledný raz…

Na hry nemal ani pomyslenie. Opatrne kráčal po tráve, už ani zadnú nohu nevedel zdvihnúť, len si tak podrepol. A vzápätí sa mu nohy podlomili a spadol. Chvíľu sa tváril, že to on naschvál, takto oddychuje, kým sa dal presvedčiť, aby vstal a išiel ďalej. Ďalej…

Veterinár bol v rozpakoch a snažil sa nám to podať nejako kulantne. Nie, naozaj s ním nemôže už nič robiť. Ani len nenaznačil, že by sme k nemu mohli chodiť ešte pár týždňov ako na hodiny klavíra. Poctivý človek, nechcel nás šklbať o peniaze, keď mu aj tak nevie pomôcť.

Tridsať kilogramov. Pes ako z koncentráku. Mal by mať takmer dvojnásobok.

Buďme rozumní.

Tak sme rozumní. Tenisák som neukradol. Stále tam leží, keď sa vraciame. Aj tak by sa mu nepotešil, hovorím si. Rozumne. Kŕčovito zvieram prázdny, zbytočný obojok, až ma to bolí.

Áno, byť rozumným je bolestivé.


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.