O tom, čo nebolo

Preklínam nemocnice. Posielam do horúcich pekiel Všeobecnú zdravotnú poisťovňu. Práve dnešok si vybrali, aby sa doťahovali o zmluvách. Výsledok? Žiaden, až na to, že som sa zdržal v práci. Od istého času mi to však nie je jedno. So psom mám dohodu, že pracujem do štvrtej a potom buď priletím domov, alebo mu zabezpečím babysitting, či skôr dogsitting. Len tak totiž je zaručená bezpečnosť parkiet pred strašlivou pomstou.

Meškám, preto sa míľovými krokmi rútim k Račianskemu mýtu, kde treba nasadnúť na električku a čo najrýchlejšie sa dopraviť domov za verne čakajúcim psíkom. Teda, taká je moja predstava, ktorá narazila na realitu: havária. Električky stoja v husom rade a nehýbu sa ani jedným smerom. Rútia sa dramaticky blikajúce a húkajúce sanitky, policajti, hasiči.

Ani sa nezdržiavam skúmaním situácie, či sa náhodou električky nepohnú, rútim sa na poslednú nádej – expresný autobus číslo 59. Masa ľudí stojaca na zastávke mala rovnaký nápad a sú podráždení. Zachytím, že 59 zrejme pustila do gatí pred očakávaným návalom a radšej to vzdala. Taktiež nejde.

V duchu sa chváliac, že som si kúpil byt na dobrom mieste, frčím teda pešo. Nie je to až tak ďaleko a prechádzka je to zdravá. Keby som už aj tak nemeškal, ani by ma to príliš nerozhádzalo. Dokonca aj pes uznal, že príčiny boli objektívne a parkety ostali nepoškvrnené. Ale rezko mašírujúc po chodníku som namosúrene uvažoval, že to je snáď zákon schválnosti – práve v deň, keď meškám, sa musí stať toto. Keby som aspoň skončil v štandardnom čase, asi by som ešte stihol dostať sa domov električkou. Alebo tiež…

Zdúpnel som.

Napadlo mi totiž, že rovnako pohodlne som sa mohol stať účastníkom onej nehody. To by som teraz nevykračoval na dvoch zdravých nohách domov, ale polámaného by ma viezli do nemocnice – a čo pes? Objektívne príčiny sem alebo tam, toto by parkety neustáli!

Od tejto myšlienky už nebolo ďaleko k všeobecnejšej úvahe: veď my vôbec nevieme, čomu všetkému nám osud umožnil vyhnúť sa! Predstavte si napríklad takú rodinku, ktorá sa teší na dovolenku, ale v poslednej chvíli najmladšie dieťa skončí v nemocnici so zápalom slepého čreva. Rodina ostane doma a nadáva ostošesť, lebo prišla o dovolenku. Nemá ani poňatia a nikdy sa nedozvie, že ak by na dovolenku išli, sedeli by v autokare na nejakom fakultatívnom výlete. Autobus havaroval. Keby im to osud nebol prekazil, sedeli by v ňom a možno by zomreli. Ale nikdy o tom vedieť nebudú.

Alebo niečo menej dramatické: depresívna dievčina si na Silvestra zmyslí, že má všetkého dosť a rozíde sa so svojím priateľom. Odhodlane mu telefonuje, ale on je vonku s kamarátmi a mobil si nechal doma. Nedvíha a nedvíha. Rozrušená slečna začína mať strach, či sa mu niečo nestalo. Pod tým stresom na depresiu zabudne a keď sa konečne skontaktujú, už ani nevie, že ho chcela poslať k vode. Napokon sa vezmú a budú žiť šťastne až do smrti, pričom on do toho istého termínu ani tušiť nebude, že keby si onú silvestrovskú noc zobral so sebou mobil, jeho život by vyzeral úplne, ale úplne inak.

Môžeme takto vymýšľať donekonečna, no pravdou je, že tie najfascinujúcejšie križovatky sú tajné. Nedozvieme sa o nich. Nebudeme vedieť, že keby sa čosi, nejaká úplná maličkosť, stala inak, všetko mohlo byť dramaticky iné. Asi je to tak dobre. Behá mi totiž z toho mráz po chrbte.


Komentáre