a spôsobilo mi tak jediné zasmiatie za dvadsaťštyri hodín. Kamarát, čo ma viezol na letisko, prelaďoval stanice a medzi dvoma hitmi na rôznych staniciach sa akosi zmestilo to jedno slovo. Smiech nás prešiel a už sme len mlčali, lebo čo už povedať, keď odchádzate a neznášate lúčenia? No nič. Už sa len vylodiť aj s batožinou, rýchlo sa objať a bez obzretia ukázať chrbát Austrálii.
O dvadsať minút neskôr: na pokraji hystérie vyhadzujem veci z priťažkého kufra. Oblečenie, encyklopédiu liekov, stetoskop, všeko, čo zaťažuje batožinu.
Check-in na tretí pokus a na poslednú chvíľu. Nemám čas na nič, len sa ponáhľať na lietadlo, do ktorého sa mi neozaj nechce. Dvadsaťhodinová cesta.
Wi-fi na letisku v Dohe nefunguje, nechávam teda príbuzenstvo v neistote, či som na ceste.
Viedeň. Nečakané teplo. Stojím pred budovou letiska, obzerajúc sa – naozaj som už tu?
Autobus do Bratislavy. Vlak na juh. Zbesilé poskakovanie môjho psa a o niečo kultúrnejšie sa radujúca rodina. Rozprávam, počúvam, odpovedám na otázky. Ďalšia rodina, potom ďalšia. Cesta do Bratislavy, urputná nádej, že mi ministerstvo školstva uzná kvalifikáciu. Priatelia, s ktorými sa vidím po roku. Rozprávam, počúvam, odpovedám na otázky.
“Aký máš z toho pocit?” padne konečne tá dôležitá otázka.
Nemám pocit. Odkedy som zistil, že musím odísť, som ešte stále v šoku. Nezúčastnene sa obzerám, reagujem, rozprávam, mlčím. Akoby som sa prepadol v čase.
Čakám pred poštou, ktorá je zavretá, lebo má obednú prestávku. Však niet nad kolektívne prežúvanie. Praštené úrady sú všade, kvôli tomu som sa vracať nemusel. Tak čo tu robím?
Áno, ďalšia dôležitá otázka: Čo tu robím?
Ja neviem.