Pre ľudí je charakteristické správanie podľa určitých vzorcov. Myslím, že to je najfascinujúcejšia súčasť nášho života. Nedávno som pozoroval fascinujúci jav, ktorý ako prvá opísala Saša Pavelková. Jej pubertálne netere hrali badminton, ktorúžto činnosť využívali na predvádzanie sa okoloidúcim osobám mužského pohlavia.
No a ja som sa užasnuto stal svedkom javu takmer totožného!Vychutnával som si na balkóne cigaretu a dúšky nepochybne jarného ovzdušia, nakoľko to pri mojej nádche išlo. Výhľad mám na nevábne parkovisko, takže nemožno povedať, že som sa ním kochal, ale však o niečo zrak oprieť musím. V tej chvíli mi do zorného poľa vbehli dve dievčiny, ťažké pubertiačky. A hrali badminton!
Teda – s badmintonom to malo spoločné iba to, že v rukách trímali príslušné rakety a snažili sa pohadzovať si badmintonový košík. Ich hra bola fascinujúca – stáli od seba asi štyri metre, no napriek tomu akosi dokázali odpáliť košík sotva na polovičnú vzdialenosť. Pokiaľ tá šikovnejšia z nich dokázala podať košík na dostatočnú vzdialenosť, jej spoluhráčka za divokého mávania raketou a ešte divokejšieho kriku – pomaličky plachtiaci projektil minula.
Bolo to vskutku úžasné divadlo. Nechápal som, ako dokáže byť niekto väčšie nemehlo ako ja, navyše pri takej triviálnej hre. Po pár sekundách úžasu mi to však konečne doplo. Tie dve tam v podstate vôbec nehrali badminton! Rádoby nenápadné pohľady metali do všetkých strán, aby videli, kto ich hru sleduje. Jasné, že sa nemohli sústrediť na hru, nedajbože aj sledovať košík.
Vlastne som sledoval pštrosie natriasanie, pávie rozťahovanie chvosta, cvrkot cvrčkov, bocianie klepotanie zobákom… Akurát, že dotyčný rituál praktizovali samičky a nemal viesť k páreniu (aspoň pevne dúfam). Prudké pohyby, hlasný piskot a smiech, to všetko smerovalo iba k zaujatiu prípadného mužského publika. Pre nič, len pre samotné zaujatie.
Stiahol som sa s úsmevom z balkóna a oddýchol si. Prišla jar. Milióny rokov pretrvávajúce pudy sa prebudili.