Je toľko miest, kde túžime byť. Exotické, tajomné, nedostupné, alebo jednoducho vzdialené, kam sa nikdy nedostaneme. Tak nejako očakávame, že tam zažijeme niečo príjemné, vzrušujúce, alebo jednoducho podnetné. Taká pitevňa však asi nie je miestom, kam by sa niekto túžil dostať, a to ani za živa. Napriek tomu – zvedavosť, možno zľahka morbídna, vás môže priviesť aj tam. Dozviete sa množstvo vecí, napríklad že v rozpore s tým, čo ukazujú vo filmoch, sú obyvatelia pitevne uskladnení nie v osobitných boxoch, ale v jednej veľkej chladničke.
Ak aj túžite dostať sa do pitevne, teda na návštevu, podarí sa vám to len s vynaložením veľkého úsilia. Alebo musíte byť v správnom povolaní, v správnom rezorte, tak ako ja. Tlačová konferencia v pitevni a o pitvách – to znelo pre moju hyeniu dušičku ako trúbenie anjelov z nebies.
Nebol som sám. Zastúpenie malo v podstate každé relevantné médium. Našťastie, pretože inak by eskadra patológov a súdnych lekárov, sediacich oproti, hrala presilovku. Na zhromaždení bolo priam vidno dychtivosť lekárov, ba priam nadšenie, že môžu niekomu konečne porozprávať o svojej práci. Pretože keď sa hovorí o lekároch, akosi automaticky sa predpokladá, že ide o tých, ktorí liečia živých. A prácu tých, ktorí pacienta vyšetrujú naposledy, akosi ostáva v tichu.
(Tak mi napadlo – podľa prieskumov, bez pitiev až jedna tretina (!) určených príčin smrti je stanovená zle. Holt, mŕtvi učia živých.)
Lekári sa, presne v súlade s našimi obavami, vyjadrovali veľmi obšírne a podrobne. Hovorili však s takým zápalom, že nikto nemal srdce ich nejako haltovať. A to dokonca ani počas dôkladnej prezentácie jedného súdneho lekára, ktorý nám premietal fotografie akéhosi The best of, toho najzaujímavejšieho, čo dostali na stoly. Radšej ani nebudem spomínať, čo všetko sa tam vyskytlo, pretože už len počas rozprávania o tom pár kolegov zelenkavelo.
Na následnú prehliadku patológie a súdnolekárskej pitevne sa už vybrali len tí skutočne otrlí, čo ich nerozhádže ani týždeň v parlamente, a teda že to je iný hardcore. Treba povedať, že osádka patológie sa na návštevu pripravila: všetko vyumývané a čisté, žiaden klient na stole ani nič podobné. Ale ukázali nám ich. Sanitár otvoril chladničku, aby sme mohli nazrieť.
Vo veľkej miestnosti boli len dvaja, zo siedmich osmín schovaní za stenou, aby tam neboli nedôstojne vystavení zvedavým novinárskym očiam. Takže videli sme len hlavy. Moja prvá myšlienka bola: Veď oni sú žltí. Neviem, čo som čakal, ale tá vosková žltá ma prekvapila. Postaršia pani s trvalou a mladík s mokrými vlasmi tam ležali a boli tak absolútne mŕtvi, ako sa len dá.
Pozeral som na toho nehybného chlapca a zrazu mi došlo: Veď on je mladší ako ja! Mohol mať okolo dvadsiatky a čosi ho znieslo zo sveta. Možno nehoda, možno náhla choroba, ktovie. Ale ležal tam a jeho ďalšou zastávkou mal byť už len pohrebný ústav. Nech mi odpustí, že v tej chvíli som nemyslel na jeho osud. Celé moje myslenie zabrala jediná myšlienka: Ja žijem!
Neviem, či to pochopí niekto, kto takúto či podobnú skúsenosť nemal. Ten užasnutý, obrovský, všetko zaplavujúci pocit vlastného života, dýchania, ako tam stojím pred dverami chladničky a uvedomujem si, že keď sa tie dvere zavrú, ja ostanem na tej vonkajšej strane, asi tej lepšej. Ťažko to tlmočiť, to treba zažiť. Naozaj treba. Tým teraz nemyslím, aby ste sa všetci nahrnuli do pitevní. Každý snáď bude mať tú svoju príležitosť.
Pre mňa však pitevňa ostane navždy významným miestom. Miestom, na ktorom som si uvedomil vlastné žitie. A je to na nezaplatenie, čestné slovo!