Štart: Viedeň
Viedenské letisko je veľké, dôležité, ale medzi nami, sú tu len obchody a terminály. Niet si ani kam sadnúť, a tak tu v zastrčenej uličke sedím na zemi, čakám na svoj let a využívam wifi pripojenie. Nepotrvá to dlho a ide sa do Soulu. Začíname, ako sa patrí. Poruchou.
Dorazil som nevkusne skoro, naslepo vbehnem do prvých dverí – a pozrimeže. Hneď oproti mne príslušný check in. Postavím sa za niekoľko Kórejcov, za mnou sa vytvára rad… Párik Slovákov, mladý Rakúšan a potom už len Kórejec, všade, kam sa pozrieš. Šikmie sa to do polovice haly, lebo majú nejakú systémovu poruchu.
Keď sa to konečne rozbehne, Kórejec za pultom sa ma bez úsmevu (a vraj orientálna zdvorilosť, ha!) pýta, či chcem sedadlo k oknu alebo do uličky. Normálne ma zaskočí. Neviem. Nakoniec si volím okno, čo hneď oľutujem, lebo zakaždým sa na záchod alebo pre vystretie úbohých nôh predierať popri niekom… No, neviem. Snáď let nebude naprataný a podarí sa mi to nejako vyriešiť. Hoci neviem, tých Kórejcov tam bolo, akoby sa polovica obyvateľstva vybrala do sveta…
Ešte stále nie som nervózny.
Cesta tam
Až sa budete vyberať niekam na východ, hlboko sa zamyslite, či chcete aj cestovať nejakou východnou aerolinkou. Ak áno, budete mať k dispozícii večne usmievavé pôvabné letušky, od ktorých by ste si s radosťou zobrali aj odistený granát. Ale rovnako sa vám môže stať, že si na stole nájdete polievku z morských rias alebo ký fras to bol. Skrátka ako zeleninová ryba. A k tomu jedlo, ku ktorému dostávate návod na použitie. Recept dodám, keď si o ňom niečo nájdem.
Desať hodín v lietadle takto medzi nami vôbec nie je dobrý nápad. Teda, sprvu to išlo skvele, leteli sme ponad Bratislavu a kým som sa nazdal, už sme boli nad Poľskom a ďalej a ďalej… Keď pod nami plávalo svietiace, obludne veľké mesto, uhádol som: je to Moskva.
No a od tej chvíle to už šlo dole z kopca. Letušky vyčerpali program a stiahli sa, sem-tam nejaká prebehla. Cestujúci sa uložili a hoci som mal pre seba celé dvojsedadlo, mne sa to nepodarilo. Jednoduché sklopenie sedadla mi príliš nepomohlo, dômyselné skrúcanie sa ústilo do skľučujúceho nepohodlia. Únava sem, únava tam, napokon som apaticky sledoval akúsi pomerne praštenú rozprávku.
Haluzoidný let následne ešte získal na kvalite, keď americkú rozprávku vystriedal kórejský film, ktorý som nepochopil. Išlo tam o akúsi kuchársku súťaž, ktorú samozrejme vyhral nakoniec náš hrdina, ale celé to bolo popretkávané pomerne nepochopiteľnými scénami z väzenia, z jatiek, prestrihmi do minulosti… Skrátka, ani to ma neuspalo.
Môj organizmus kapituloval až kdesi nad Mongolskom a povolil mi aspoň mikrospánky. Vzápätí utrpel šok, keď ráno o jednej vonku začalo svitať! Dopekla! A letušky čoskoro nasledovali – s raňajkami. Amen tma. Teda naopak – svetlo. Hlava mi kľuckala, takže som sa prebral až pri pristátí. Mohol som si ešte pospať – asi desať minút trvalo lietadlu, kým dorolovalo k bráne.
Medzipristátie: Soul
Letisko Incheon v Soule je veľké, ešte väčšie ako vo Viedni. Inak sa znepokojivo na seba ponášajú. Nakoniec víťazí kórejský zástupca obrovským množstvom čakacích miest a fajčiarní. No, mne je to na prd, keďže nedofajčený balíček cigariet som zahodil vo Viedni aj so zapaľovačom. Lákali ma tu na kartóny v duty free shopoch, ale odolal som! Sakra, fajčiareň aj vo VIP salóniku, kam ma Korean Air milostivo vpustia, keďže v Soule čakám na prestup sedem hodín.
Najhoršie na celom letisku je dohodnúť sa s Kórejčanmi. Už v lietadle ma desilo, ako málo rozumiem švitoriacim letuškám. Teda celkom zjavne ony svoju angličtinu ovládali, ale ten zvláštny mäkký spevavý akcent, možno trochu šušľavý! Na prestupe som sa s jednou tetou krvavo bil, lebo mi nechcela dať papírek na vstup do lounge. Anglicky nevedela vôbec a ja som sa teda tiež veľmi nepredviedol. Nevadí, za ten boj to stálo. Teda…
Pohodlné kreslá, multiformátové zásuvky, kde si dobijem svoje ťažko skúšané elektronické zariadenia. Wifi ani náhodou, mobil mi tu nefunguje a internet je k dispozícii len na plne kórejských počítačoch. Fakt to nie je sranda, snažiť sa dať o sebe vedieť v takýchto prípadoch.
Vysnívaná a zúfalo potrebná sprcha sa nekoná – dvere sú stále zamknuté a tvrdohlavo hlásajú, že niekto je vnútri. Hodinu pred odchodom pochopím, že som bol kruto odrbaný a nikto tam nie je. No čo, tak budem na palube Korean Air smrdieť. Ich chyba. Čože, to zase desať hodín? Ospravedlňte ma, idem vyť.
Kórejci asi Európanov nenávidia. Opäť sedím nad krídlom, takže mi zacláňa výhľad. Aká náhoda, všetko ostatné európske sedí opäť na podobných miestach. Navyše som vyfasoval kórejského suseda, ktorý tej angličtine veľa nedal, ale aspoň sa zdvorilo usmieva. Začína najhoršia časť celej cesty – desať hodín kruto obmedzeného priestoru. Padám do mŕtva a znova sa preberám. Horšie než zlý sen. Aspoňže polievke z chalúh som sa vyhol.
Cieľ: Sydney
Nekonečná tortúra vrcholí absolútnym hororom – ráno sa pasažieri uistili, že si doprajú toaletu so všetkým, čo k tomu patrí. Výsledkom je fronta na záchod. Premáham chuť chytiť postaršiu Kórejčanku pod krkom a narvať jej zubnú kefku do nosnej dierky.
Čakanie na svitanie je nekonečné. Konečne sa vľavo objaví zmeť farieb, z ktorej sa vylúpne slnko. Konečne vidím, nad čím letím. V duchu pobádam pilota, aby si švihol. A je to tu – v roztrhaných oblakoch sa mihne slávny most a lietadlo nezadržateľne pristáva. Konečne. Ešte absolvovať vstupnú kontrolu, či tam nenesiem niečo v štýle BSE alebo vtáčej chrípky.
Nenesiem, takže cesta je voľná, neporušený a nestratený kufor je so mnou, Sydney je predo mnou. Hurá, som tu!