Prax 1.3: Prelomová pacientka

Dnes u mňa nastal akýsi prekvapivý zlom. Doteraz som bol klbko nervov, ruky sa mi triasli, ani otvoriť ústa som si nedovolil. Nečudo, moja pridelená patrónka je dáma ostrieľaná, zaručene preväzovala rany už lovcom mamutov. Ako učiteľka je vynikajúca, ale jej skúsenosti a profesionalita ma jednoducho zastrašovali. Už aj najvyššia vzdelávacia šéfka ma posmeľovala, aby som sa nebál aktivizovať. Mal som z toho zmiešané pocity: dva dni na oddelení a mám robiť zo seba frajera?

Tri dnešné udalosti mi však pozdvihli náladu a konečne som si začal prax užívať. Začalo to tým, že si ma vystriehla hlavná učiteľka a na nekonečne trpezlivej pacientke ma skontrolovala, ako si poradím s tlakom, pulzom a takými tými vecami. V prípade tlaku som sa sekol len minimálne, aj to len pri diastolickom, ostatné som spočítal správne. Dosť sa mi uľavilo. Potom som prvý raz skúšal meranie hladiny krvného cukru na pacientovi. Viete si predstaviť to trasenie rúk. Ale pacientovi to z neznámych príčin nevadilo. Predpokladám, že sú vďační za akékoľvek rozptýlenie.

Ďalšou povznášajúcou udalosťou bolo, že som sprevádzal pacienta na vyšetrenie. Číslo 43 sa totiž vybralo robiť film. Nie domáce video, ale fluoroskopiu. Kŕmili ho báriovými svinstvami a naživo snímali, ako prehĺta. Bolo to fascinujúce kino a dalo mi to dobrú predstavu, ako ten mechanizmus prehĺtania funguje. Neskôr som ho kŕmil a celkom nám to išlo. Dokonca som ho ukecal, aby sa skúsil kŕmiť sám. Išlo mu to fajn a dokonca zo seba vypravil prvú úplne zrozumiteľnú vetu.

No a tretia udalosť nastala až k záveru šichty. Prijali sme novú pacientku, starú dámu. Kým si moja patrónka zháňala všetky potrebné prístroje a tlačivá, sedel som pri nej a len tak sme sa bavili. Vtedy mi došlo, ako úžasne dôležité je zaujímať sa o pacientov. Trochu nervózna dáma sa upokojila a ja som sa dozvedel mnoho podstatných vecí – a to sme sa nedostali ani k diagnóze, o ďalších impertinentných otázkach typu "dokážete udržať moč?" ani nehovorím.

Ďalším dôležitým prínosom je, že sme sa zoznámili a keď sa ráno stretneme, bude to úplne iné, než ako keby som vkráčal do izby k neznámym ľuďom a zahlásil: "Ja som študent, a vy ste kto?"

A tak, po prvý raz od začiatku, som namiesto ubitej nálady a vyčerpania odchádzal domov síce unavený, ale spokojný. Od zajtra začínajú prichádzať prvé hodnotenia, tak ma to asi prejde…


Komentáre