Dnešok by som najradšej vymazal a predstieral, že vôbec nebol. Prisahám. Pritom to mal byť naozaj skvelý deň – tešil som sa na vyberanie chirurgických spiniek. Zbytočne. Už neblahý začiatok dňa predznamenal jeho rovnako neblahé pokračovanie. S trhnutím som sa zobudil – o šiestej. To je čas, kedy mám už vyrážať z domu a vzhľadom na organizáciu mestskej hromadnej dopravy je to jediný vhodný čas. A to som si nastavil dva budíky. Ako sa mi podarilo prespať oba, do smrti nepochopím.
V tej nekonečnej panike sa mi akýmsi zázrakom urodila v hlave logická myšlienka – chytiť taxík. Čo je o pol siedmej ráno v Melbourne trochu problematické. Napokon sa mi to podarilo – a za necelých pätnásť minút som bol na mieste. Úplne ma to ovalilo – verejnou dopravou mi cesta trvá hodinu, autom som tam do pätnástich minút. Čosi neuveriteľné. Predbehol som ostatných spolužiakov aj vyučujúcu.
Mylne som sa nazdával, že tým moje dnešné trable končia. V snahe nazbierať čo najviac odfajknutých praktických skúseností som celý deň lietal po oddelení, vždy s iným patrónom. Meranie tlaku, saturácia, pulz, váženie, teplota, natieranie nôh krémom, sprcha, naťahovanie kompresných pančúch, prevoz pacienta na návštevu k bývalému spolupacientovi, pomoc pri vypĺňaní objednávky jedla… Len k tým spinkám sa nie a nie dostať. Trochu ma upokojilo, keď som dostal príležitosť ošetrovať amputovanú nohu.
Keďže nás naháňajú do znalosti dokumentácie, prichytil som sa na patrónku, ktorá prijímala novú pacientku. Samozrejme, keď prišlo na meranie cukru, pristavila sa pri mne vyučujúca… Zničil som tri lancety, kým sa mi podarilo dostať z pacientky kvapku krvi. Keby ten vystreľujúci bodec bol užitočný na niečo iné, už si to vpálim do hlavy. Takto mám len z hanby kabát a v hlave väčší zmätok ako na začiatku celej praxe. Uprostred celého prijímacieho procesu došiel obed, tak sme nechali pacientku papať. Keď sa najedla, pokračoval som na nej s inou patrónkou, jednou z tých ošľahaných veteránok. Z ničoho nič zahlásila, že pacientka vyzerá unavene a dokončíme to neskôr.
Našťastie prišiel koniec šichty a odchod domov. Teraz tu len tak sedím, civiem do steny a snažím sa spamätať a nabrať sily na trpezlivo čakajúcu školskú prácu. Jediné, k čomu sa môj mozog zatiaľ dopracoval, je poznatok, že deň-sviňa vás môže chytiť kedykoľvek. A ešte k zúfalej nádeji, že zajtra bude lepšie.