Vyzeralo to všelijako, ale napokon sme sa dočkali – dva týždne sú za nami. Posledný deň bol kratší ako obvykle, ani pacientov nám nepridelili. Keby som sa nešiel pozrieť na liečbu elektrickými šokmi, ani by nebolo o čom referovať. Našťastie som tú možnosť dostal. Aha, áno, elektrošoky nie sú dávno zavrhnutá šarlatánska metóda. Ono to naozaj funguje. Ani pacient netrpí, nakoľko je v celkovej anestéze. Samotný kŕč vyzerá strašidelne, ale pacient je po prebratí sa ako znovuzrodený. Ten dnešný sa dokonca po návrate na oddelenie usmial. To bolo prvý raz za celé dva týždne.
Vonku vietor lámal stromy a odnášal všetko nepripevnené a my sme sa lúčili s personálom aj pacientmi. Na naše veľké prekvapenie sme, všetci štyria, dostali ponuku po skončení kurzu vrátiť sa a pracovať tam. Aj napriek diazepamovej patálii. Hodnotenia do školy sme dostali vynikajúce a vzhľadom na to, že personál skutočne nemá dôvod ani čas nám bezuzdne lichotiť, berieme ich vážne.
Úspešné absolvovanie praxe sme zakončili na pive… niekoľkých pivách. Uprostred dňa. No jo, tak to vyzerá, keď sa stretnú dve Austrálčanky, Írka a Slovák. A to za normálnych okolností nepijem vôbec, ale od tej nesmiernej úľavy, že sme všetci vyviazli živí, som si radostne dal do nosa. A začal sa tešiť na október a ďalšiu prax.