Chudobnému aj z hrnca vykypí, nešťastie nechodí po horách, keď si blesk zmyslí, aj dvakrát do toho istého miesta udrie, všetko, čo sa môže pokaziť, sa pokazí, a tak ďalej, a tak ďalej. Príprava na dnešný katastrofický deň bola veľmi jemná, ale dobre to skončiť nemohlo. Začalo to tým hnusným striedaním večernej a rannej šichty. Keďže dnes bolo na programe záverečné hodnotenie a termín odovzdania všetkých projektov a papierovačiek, spal som dokopy tri a pol hodiny. Myslíte, že súbeh tohto všetkého stačil? Ale kdeže!
Zlé sily sa posnažili. Ošetrovateľ, ktorý mal dohliadať na uzavreté oddelenie, neprišiel. Vysvitlo, že je chorý, ale ten oznam sa až k nám nedostal, takže sme boli v oslabení. Moja dnešná patrónka zistila, že pri prijímaní jedného pacienta ktosi zabudol vyplniť drogový dotazník a zverila mi tú úlohu. Javisko a rekvizity boli prichystané, mohla sa odohrať katastrofa.
Sestra, ktorá roznášala lieky, nemala posilu, tak ma zastavila na polceste a postavila k vozíku s liekmi, aby som ho strážil. Keď sa vrátila, vyštartoval som za netrpezlivo podupkávajúcim pacientom čakajúcim na dotazník – lenže v tej istej chvíli vyrazila aj ona za iným pacientom a ani jeden z nás odchod toho druhého nezaznamenal. Po pár sekundách sa zbadala a vrátila ma naspäť. Ibaže presne tých pár sekúnd niekomu šikovnému stačilo, aby z vozíka šlohol celé balenie diazepamu.
Prišlo sa na to až neskôr, keď sa lieky prepočítavali, ale to už bolo nešťastie hotové. Oddelenie sa zavrelo a osádka prečesala všetky priestory aj pacientov. Zbytočne. Lieky sa nenašli. Začalo sa vyšetrovanie a zisťovanie, ako sa to mohlo stať. Záver nebol vôbec potešujúci – diazepam vôbec nemal opustiť priestory skladu liekov. Študent nemal čo dohliadať na vozík s liekmi. Študent sa mal ozvať, že nemá čo dohliadať na vozík s liekmi. Žiadna zodpovednosť mi nehrozí, pretože teoreticky má každý môj krok sledovať pridelený patrón.
Triasol som sa po celý zvyšok šichty a kázeň hlavnej manažérky pred nastúpenou rannou aj popoludňajšou šichtou mi vôbec nepomohla. Precítene zadeklamovala, že obaja sme traumatizovaní tou nešťastnou udalosťou a kolegovia by nás mali podporiť. My dvaja sme si v tej chvíli dali preteky, komu sa podarí vystrúhať krivší úsmev. Namiesto podpory si všetci v duchu povedali, že sme dvojica idiotov a už úplne potichu si pomysleli, ako dobre, že sa to nestalo im – diazepam dávajú do vozíka všetci a nebolo to prvý raz, čo pri ňom hliadkovali študenti.
Trasiem sa doteraz, lebo nejde len o to, že som to v rámci svojich chatrných možností skvostne pobabral. Keby si totiž niekto doprial len pár hodín blaženého odpočinku, nech si ho má. Ale pri počte potenciálnych samovrahov na oddelení sa núka myšlienka na ďalší spôsob použitia. A tá myšlienka mi nerobí dobre ani trochu. Úpenlivo dúfam, že keď sa zajtra objavím na rannej porade, nebudem počuť o pokuse o samovraždu. A už vôbec nechcem počuť o tom, že ten pokus bol úspešný.