Prikvačila ma smola a odslúžil som si najhoršiu možnú kombináciu služieb – poobedňajšia a na druhý deň ranná. Nemal som ani kedy spísať denníčkový záznam o šiestom dni, tak to kombinujem s dňom siedmym. A povedzme si úprimne, žiadna škoda sa nestala. Dni sa na seba nápadne ponášali, jediný skutočný rozdiel bol v osobe tútora. Ten dnešný, mladý muž, bol skutočne mizerný.
Mávate občas ten pocit, keď sa stretnete s človekom, s ktorým nenájdete spoločnú reč, ani keby ste použili tlmočníka? Alebo človeka, pri ktorom sa podvedome zježíte a nič, čo urobí, vás neobmäkčí? Tak toto som dnes zažil ja. Samozrejme, ako profesionál som na sebe ježenie nenechal poznať, ale aj pri maximálnom odosobnení som škrípal zubami. Niektorí tútori by nimi nemali byť, nevedia to so študentmi a výsledkom je akurát strata času a nervov.
Naháňal som milého tútora pol dňa a dožadoval sa aktivity. On predo mnou unikal a celkovo ma ignoroval. Mierne vyjasnenie nastalo až vo chvíli, keď zistil, že som kompetentný umyť pacienta sám. Čo som aj urobil. To mu zlepšilo náladu, ale cítil som sa len o málo viac využitý. Keď bolo všetko spravené a štvorica pacientov svorne zachrápala pred televízorom, kapituloval som a pod zámienkou tvorby záverečného projektu som sa schoval.
Dva dni na geriatrii mi však pomohli v presnom definovaní toho, prečo tento odbor nemám rád. Ťažko totiž vychádzať s pacientmi, ktorí sú buď postihnutí niektorou formou demencie, alebo chcú mať len svoj pokoj. A tých je väčšina. Treba sa im prihovárať ako dieťaťu – a tento mentorský prístup z duše neznášam. Ďalšia vec je, že okrem samotnej opatery a občasného čistenia rán tu niet veľmi čo robiť. Oproti tomu to na rehabilitácii, čo tiež nie je príliš dynamický odbor, priam hýrilo aktivitou.
Beriem to však z tej lepšej stránky – zdokonalím si opateru, podučím sa o liekoch, precvičím si sťaženú komunikáciu, posilním obranu pred telesnými výlučkami. Je to užitočné – ale nadšenie to vo mne nevyvolá.