Týždeň uplynul len o čosi pomalšie ako infúzia a nastal môj posledný deň na rehabilitácii. Vyučujúca mi dala nieže pochvalné, ale priam oslavné hodnotenie, až som sa pýril. Nie som si istý, či takto budem excelovať aj na budúci týždeň na geriatrii. Ale to je ešte ďaleko, budem to riešiť, až to bude aktuálne. Dnes som ešte na rehabilitácii a musím zvládnuť dva tvrdé oriešky.
Obe pacientky sú v nemocnici ako doma a minimálne jedna z nich, nazvime ju Giovanna, uprednostňuje špitál pred domovom. Keď ju preložili na oddelenie menej intenzívnej opatery, v inej časti mesta, vôbec sa jej to nepozdávalo. Uprostred noci sa vzbúrila a vyžiadala sa domov. Vzápätí spôsobila asi tri infarkty taxikárovi, lebo odrazu sa nedokázala dostať zo sedadla v aute do vozíčka. Odviezol ju na pohotovosť a na druhý deň, žiariaca spokojnosťou, bola naspäť na našom oddelení.
Sú pacienti, ktorí sú pre rehabilitačné oddelenie požehnaním – snažia sa zvládnuť čo najviac sami. Ďalší potrebujú neustále pripomínať, povzbudzovať, vyjednávať a nenásilne tlačiť, aby sa ich schopnosti aspoň priblížili predchádzajúcemu normálu. No a potom je tu Giovanna, ktorá je zrehabilitovaná až-až. Nemá problém sa postaviť, ísť sama na záchod, osprchovať sa, presúvať sa z vozíka na posteľ a naspäť. Lenže je obeťou inštitucionalizácie – dokonale prispôsobená nemocničnému prostrediu. Neustále vyžaduje, aby ju všetci obskakovali. Ešte ani prvý raz nezaľahla do postele, a už ma zaúkolovala asi desiatimi rôznymi úlohami.
Napraviť záves, doniesť misu, rozmiestniť stoličky a kreslo podľa presných požiadaviek, prestlať posteľ, vydezinfikovať nočný stolík, zbaviť sa ľalií na stolíku spolupacientky, lebo Giovanna je na ne alergická. Všetko úkony, ktoré Giovanna nemôže urobiť sama – je totiž poučená a vie, že akonáhle by zažiadala o niečo, čo by v pohode zvládla vlastnými silami, dočká sa usmievavého odmietnutia a nadšeného povzbudzovania, aby sa posnažila. A nesmie nami mávať.
"Počkajte chvíľku, Giovanna, hneď som pri vás, teraz musím pomôcť Mary," hovorím jej s úsmevom a venujem sa druhému prípadu inštitucionalizácie.
Mary má diabetes od mladého veku a pomerne svojský prístup k zdravotným problémom. Proti vysokému cukru nebojuje diétou, ale konskými dávkami inzulínu. Proti alergiám nasadzuje nie úhybové manévre, ale slonie dávky kortikosteroidov. Vypestovala si za tie roky morbídnu obezitu a zo štyri zriedkavé komplikácie pri diabete. Mary má všetko naštudované do poslednej čiarky a o svojich chorobách vie toľko, že nejedného lekára občas zaskočí.
Možno to vyznie neúctivo, ale opak je pravdou: Mary je najšťastnejšia, keď má okolo seba študentov. Môže ich školiť do podrobností. Ona je spokojná a my tiež – myslím, že doteraz bola mojou najužitočnejšou pacientkou. Za tie tri dni, čo som ju mal na starosti, som sa naučil viac ako v škole. Nielen o chorobách, ale aj praktické veci, ako napríklad pomoc s premiestňovaním, ako si ušetriť vlastný chrbát a podobne.
V piatok som jej zamával na rozlúčku, úprimne poďakoval a vykročil v ústrety víkendu – a geriatrii na budúci týždeň.