Tak som zase bohatší o ďalší poznatok: kvalita a užitočnosť dňa stráveného na praxi závisí aj od osoby pridelenej patrónky. Prvý raz som mal dnes smolu – patrónka nevedela, čo so mnou, skrátka si išla po svojom. Otravoval som ako komár, vypytoval sa, snažil sa robiť všetko, čo sa dalo. Ešte pred obednou pauzou sme už z toho boli podráždení obaja, tak som jej išiel z cesty a hľadal si robotu, kde sa dalo. Nielenže som mužom činu, ale najmä som chcel vyhnať z hlavy neradostné myšlienky z rannej porady.
Postporážkovú pacientku, hovorme jej Jane, som včera rozosmial, ale príliš jej to nepomohlo. Je zo svojho stavu unavená. Sotva sa vie pohnúť, má bolesti, ťažko sa jej rozpráva. Nechodí na záchod, musíme ju prebaľovať. Jesť môže len rozmixovanú stravu, aj to len pár lyžičiek, kým sa unaví z obrovskej námahy, čo musí vynaložiť na prehĺtanie. Nemôže sa ani napiť vody, pomarančový džús alebo kakao, čo jej doprajeme, majú hustotu pudingu. Aby nezomrela od hladu, kŕmime ju hadičkou, ktorá jej cez nos vedie priamo do žalúdka.
Jej stav by sa mohol zlepšiť, aspoň čo sa pohyblivosti týka, ale Jane je z toho unavená. Celé dni leží v posteli, z nosa jej trčí hadička a zatína zvyšky zubov, lebo od nekončiacej inktontinencie má podráždenú a boľavú kožu. V močovom mechúri má vrazený katéter a nikdy sa ho už nezbaví. Na návštevy chodí len jej brat, podozrivo pripomínajúci bezdomovca. Rozpačito mlčia, kým odíde.
Navrhli jej, že namiesto otravnej hadičky cez nos jej urobia dieru priamo do žalúdka, aby ju mohli kŕmiť tade. Jane, obvykle letargicky prijímajúca všetko, čo ju postretne, sa tentoraz vzoprela. Nechce zazátkovaný žalúdok. Je unavená.
Jane chce zomrieť.
Celkom nedávno Austrália sledovala boj totálne ochrnutého muža, ktorý mal už svojho stavu dosť a na súde sa domáhal práva odmietnuť akúkoľvek zdravotnú starostlivosť. Súd mu dal za pravdu. O dva týždne pacient zomrel na infekciu. Jane zatiaľ do takéhoto extrému nejde, ale výsledok bude sotva iný. Ak vyšetrenie ukáže, že je príčetná, čo nepochybne je, presunie sa z rehabilitácie do paliatívnej starostlivosti.
Mne ostáva už len učiť sa. Že ani tá najmodernejšia medicína nie je všemocná a sú prípady, keď sa stav pacienta jednoducho nezlepší. Že ani tá najlepšie vybavená nemocnica nič nezmôže, keď je pacient príliš unavený, aby sa vôbec namáhal žiť.