Prax 3.3: Krvavé dobrodružstvo

Dnes som si teda užil všetkého vrchovate. Zhodou okolností mi prischla rovnaká izba ako včera, takže pacientky ma vítali ako starého známeho. Postporážkovú som dokonca na plné kolo rozosmial, keď som jej natieral suchú kožu olejčekom a sľuboval, že bude vyzerať ako modelka z reklamy. Ale skutočné napätie prišlo až v osobe pacienta na inej izbe. Keď totiž moja dnešná patrónka zamrmlala, že mu treba vybrať štichy, hneď som sa prihlásil, že to spravím.

Pacient, ako sme si už na to zvykli, bol nekonečne trpezlivý a ochotný plniť úlohu pokusného králika. Na rozdiel od vyberania spiniek som sa tentoraz nenechal znervózniť prítomnosťou vyučujúcej a poďho sekať stehy. Celkom mi to išlo a ruky sa mi netriasli viac ako obvykle. Dostal som pochvalu a iniciatívna patrónka navrhla, že keď už máme takého chápavého pacienta, nech si skúsime na ňom odber krvi.

Razom sa mi roztriasla ešte aj špička nosa a moja spolužiačka sa začala v panike obzerať, kade vedie najkratšia úniková cesta. Keďže ja som si právy odbyl premiéru iného zákroku, vyučujúca poverila krvnou skúškou moju splužiačku… A tá vzápätí stratila nervy a odmietla. Vyučujúca sa obrátila na mňa, či si to teda chcem skúsiť ja. Dal som si mentálny kopanec a chrabro súhlasil.

Príprava bola jednoduchá, škrtidlo na mieste, hmatkám, hmatkám, hmatkám… "Necítim žilu," predniesol som varovne. Patrónka vtedy už poskakovala vo dverách, že patológia čaká na vzorky a nech si švihneme. Vyučujúca preto súhlasila, aby som nepichal do ramena, kde necítim žilu a vzala to do vlastných rúk. Pich ihlou a… nič. Ani kvapka. "Skúsime to na druhom ramene," zamrmlala a tak aj urobila. S rovnakým výsledkom. Celkom sebecky sa mi uľavilo.

Patrónka v tej chvíli už nevydržala, napichla žilu na chrbte dlane a bol pokoj. Radostne som sa vrátil do izby, kde medzitým nastal čas na ďalšie prebalenie inkontinentnej pacientky, odváženie tekutiny z peritoneálnej dialýzy, odvoz na toaletu… A pritom som sa zaprisahával, že nabudúce mi už tá žila neujde!


Komentáre