Prax 4.1: Začiatok konca

Konečne nastal ten deň, keď sme nastúpili na poslednú prax. Okrem nej už len jedna skúška a hotovo. Je logické, že záverečná prax je najťažšia zo všetkých, na oddeleniach akútnej starostlivosti. Napriek tomu som sa na ňu tešil ako malý, pretože práve v akútnej sfére by som sa chcel uplatniť.

Nuž, zatiaľ to vyzerá všelijako.

Pozorným čitateľom iste neušlo, že od čias praxe na geriatrii bolo na mojom blogu ticho. Mal som totiž hlavu plnú iných starostí, stresy sa na mne podpísali zdravotne aj všelijako inak, takže v podstate sa ani niet čo čudovať, že v prvý deň praxe ma svitanie zastihlo v kúpeľni, ako si, úplne prebudený a čulý ako rybička, holím hlavu. Cesta do nemocnice je otravne dlhá a radšej nemyslím na to, že za ten čas električka prejde popri troch iných nemocniciach, ktoré sú rozhodne dostupnejšie.

Prvý deň je ako obvykle venovaný orientácii. Trojica učiteliek nás teda zorientovala vo všetkom. Prím viedla jedna veľmi, veľmi hrozivá mladá pani. Sľúbila nám, že nám bude dýchať na krk, uistila nás, že skoršie odchody nehrozia ani omylom, predniesla odstrašujúco dlhý zoznam všetkého, čo musíme a nesmieme a aby nám už vôbec nebolo všetko jedno, na záver zahlásila: "Ak ste doteraz prešli všetkými praxami, neznamená to, že prejdete aj touto."

Nato si nás rozdelili do skupín a všetci študenti sa potichu modlili, aby sa nedostali k Totálnej Brutalistke. Smola. Mala ma na zozname hneď prvého. Nestačili sme sa ešte ani pozbierať a strašné správy sa hrnuli ďalej: na oddelení, kam ma pridelili, sa rozhodli zmeniť systém práce a zaviedli tímový prístup. Takže každý člen ošetrovateľského personálu už nemá pridelených svojich pacientov, ale úlohy: jeden sprchuje, druhý vydáva lieky, tretí robí čertviečo. Nebudeme mať pridelených patrónov, ale dozorovať nás bude ktokoľvek, kto pôjde okolo.

V tej chvíli ma rozbolela hlava a k upokojeniu rozhodne neprispela názorná ukážka, ako si trojica Erínyií predstavuje dokonalé poznámky zo služby. Zahŕňajú totiž v sebe kompletné vyšetrenie. Podstúpiť to trikrát denne musí pacientov povznášať do nebies. Keď dospeli ku klasifikácii hrudných zvukov, zaplo mi: v rámci progresívneho prístupu sa vedenie rozhodlo zrušiť lekárov a všetko budú robiť sestry. No, aspoň môj kráľovsky modrý stetoskop nájde využitie.

Vypotácali sme sa zo zasadačky v totálnom omráčení a s hukotom v hlave. Zajtra to bude prinajmenšom zaujímavé!


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.