Prax 4.4: Môj prvý mŕtvy

Zdravotná sestra je druhá a predposledná osoba na tomto svete, ktorá sa dotkne vášho tela. Hneď po narodení vás umyje, odváži, zapíše Apgarovej skóre. Hneď po smrti vás umyje, obriadi, zabalí a pošle na poslednú štáciu. K pôrodom sa nechystám, ale úmrtiam sa v nemocnici nevyhnem. Len vďaka nie celkom typickej skladbe mojich doterajších praxí som sa k mŕtvemu telu dostal až teraz. Prirodzene, ani tentoraz nešlo všetko hladko.

Ešte včera som umýval živého pacienta a dnes som tú istú procedúru zopakoval znova, akurát že už bol mŕtvy. Náš žltý pacient nepočkal na uvoľnené miesto na oddelení paliatívnej starostlivosti a dnes ráno vydýchol naposledy. Zomrel v tom najhoršom možnom čase, pretože bolo ráno a sestry museli kmitať, aby obriadili živých. Pred poludním ma zo zálohy prepadla Totálna Brutalistka s jasným zámerom sledovať ma ako jastrab. Najlepšia obrana je útok. "To som rád, že vás vidím. Máme tu mŕtveho a doteraz naňho nebol čas. Môžeme sa mu venovať, kým…" spravil som ohľaduplnú pauzu. Nebolo jej treba vysvetľovať, že už tuhne.

Brutalistke zasvietili oči, pritiahla aj moju spolužiačku a v trojici sme pristúpili k poslednému obriadeniu. Vybrať katéter, kanyly a drenážnu hadičku. Potiaľ to išlo dobre. Problém nastal, keď bolo treba zatlačiť oči a podoprieť bradu. Nikto to neurobil, keď pacient zomrel – a už bolo neskoro. Nastúpil rigor mortis a mali sme problémy telom vôbec manipulovať.

Umyli sme ho teda a zahalili do žltej papierovej pláštenky, akú personál používa ako ochranu pred telesnými tekutinami. Ako nám Brutalistka vysvetlila, podľa štandardu by sme mali zosnulého uložiť len tak do vaku, ale sestry ich zahaľujú aj do tej pláštenky, pretože len tak nahých ich vopchať do vreca je jednoducho nedôstojné. Samotný vak na prevoz zosnulých si možno predstavujete ako čierny igelit, ale v skutočnosti je to priestranný modrý vak z rovnakého materiálu ako tašky obchodného domu IKEA.

Slávna visačka na palci je tiež už históriou. Priväzuje sa na zápästie a – nevydeste sa – tou istou šnúrkou sa ruky zviažu k sebe, aby pri prevoze a manipulácii ruky zosnulého nevypadávali z vozíka. To isté sa robí s nohami, ale tentoraz sme to kvôli rigoru mortis vynechali. Ešte zakryť vak plachtou a to je celé. Sanitári telo odvezú do márnice. Išiel som s nimi, keďže sanitárky boli dve útle ženy a zosnulý bol vysoký a nie príliš ľahký chlap. Odviezli sme telo do pivnice, odvážili, zapísali a uložili k ostatným do chladiacej miestnosti.

Hore ma už čakala Totálna Brutalistka, zamračená na maximum a veľmi dôrazne mi oznámila, že v márnici nemám čo robiť. Kým som sa stihol nadýchnuť, hnala ma za pacientom, urobiť totálne vyšetrenie. Nervózny som bol ako pes, ale našťastie nie som úplný dement a podarilo sa mi všetko absolvovať bez toho, aby som sa strápnil. Síce som pacienta plánoval predávkovať inzulínom, ale našťastie ma Brutalistka včas zastavila a namiesto očakávaného odhryznutia mojej úbohej hlavy sa len usmiala: "Ja viem, že ľudí znervózňujem."

No, to by som teda povedal. Hoci mi to smutné, žlté telo môjho prvého mŕtveho utkvie v pamäti nadlho, ak nie naveky, z neho som nervózny nebol…


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.