Spomienky so sklonmi k halucináciám

Ten podchod vedie popod celú hlavnú stanicu v Sydney až k autobusom, imigračnému úradu a potom ešte ďalej, k inštitútu TAFE a chodníku do Darling Harbouru. V tuneli našli dočasné útočisko buskeri, medzi nimi dokonca jedna jasnovidka. Na stenách sú výjavy zo života železníc.

Je to úplne obyčajný a nezaujímavý podchod, ktorým som prešiel snáď stokrát. Teraz sa mi vracia ako spomienka, ktorá je len takto blízko k halucinácii.

Neviem, čím to je. Z ničoho nič moje spomienky na Austráliu nabrali na farbe, intenzite zvuku a sú širokouhlé. Niekedy až musím zažmurkať, lebo mozog je niekde inde ako oči. Prepadávajú ma aspoň raz denne a chytajú ma s takou naliehavosťou, až som z toho duchom neprítomný.

Šplechot fontány na Potts Point. Električková trať tiahnuca sa až do Box Hill. Chuť kebabu na Smith Street. Hlasný smiech mojej spolužiačky. Pohľad na šíre more od majáku Hornby. Ruch na hlavnej turistickej tepne v St. Kilde. Môj posledný zúfalý pohľad na more, s ktorým som sa lúčil.

Je to zvláštne. Moje spomienky boli vždy tak trochu hmlisté, skôr ako fakty uložené v pamäti. Tieto farebné veľkoplošné obrazy aj s čuchovým, zvukovým a pocitovým príslušenstvom ma trochu desia. Možno najmä tým, ako človeka láka ponoriť sa do nich strmhlav a odignorovať to, čo je navôkol mňa.


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.