Prechádzal som okolo toho domu snáď tisíckrát. Je po ceste na železničnú stanicu, takže naozaj ho míňam často. Nikdy som mu nevenoval viac ako pol pohľadu a kus spomienky. Až minule, suniem sa na stanicu, prechádzam popri tom dome… a z otvoreného okna na prízemí sa ozval smiech.
Taký ten radostný, rozpustilý smiech adolescenta, ktorý venuje hocičomu, čo nepochádza od jeho rodičov. Ten chalan sa tam niekde vnútri smial, nevedel som, na čom a či to vôbec bolo smiešne. Dôležité bolo čosi iné – ten byt kedysi dávno patril môjmu pradedkovi.
Zrazu na mňa vyskočila spomienka, ako v detstve so sestrou fujazdíme do dverí, netrpezlivo čakajúc, až sa pradedko svojou pomalou, šuchtavou chôdzou presunie do obývačky, kde stál veľký sekretár. Pradedko odklopil dvierka a zo záhadného priestoru vnútri vybral drobné čokolády. Na obale boli fotografie slovenských hradov a zámkov a bolo to niečo ako z iného sveta, lebo nikde v obchodoch som tú čokoládu nikdy nevidel. Ktovie, kde ich bral. Možno mu niekto známy dodával podpultový tovar. Neviem a už sa to nedozviem.
Pradedko zomrel, byt sa vrátil družstvu či štátu a význam toho bytu a toho domu sa razom zmenil na žiaden. A zrazu tu predo mnou stál, okno otvorené a vnútri sa ktosi smial.
V tej chvíli mi došlo, že ten človek vnútri nemá ani poňatia, že ten človek vonku kedysi do toho bytu chodieval. Nevie a nikdy sa nedozvie, že po tom byte sa kedysi pomaly presúval jeden starý človek, ktorý s pobaveným úsmevom sledoval pravnukov netrpezlivo poskakujúcich pri sekretári, kde už číhali exotické pochutiny.
Každý človek má tie svoje štyri steny, ktorým hovorí “doma”, alebo štyri steny, ktoré preňho niečo znamenajú. A ako čas plynie, ten pocit, to hrdé označenie sa stane minulosťou a zrazu sú to len štyri steny niekoho iného. Všetko, čo pre jedného človeka nieslo nejaký význam, je preč. Našiel by tam len štyri cudzie steny.
Možno o pár rokov si jeden starý muž bude krátiť cestu na trhovisko a prejde popri tom dome. Zdvihne oči a napadne mu tá spomienka, ako sa kedysi v jednom letnom popoludní v tom byte na čomsi smial, na niečom, čo už dávno neexistuje a predsa to kedysi dávno bolo dôvodom na hlasný, srdečný smiech.
Ostanú len štyri steny, preňho už prázdne, hluché, ktoré majú nejaký význam pre niekoho úplne iného.