Ľudia, veci a javy, s ktorými dennodenne prichádzame do styku, majú v sebe rovnaký potenciál: poriadne vás nasrdiť, to áno, ale tiež naučiť nás niečo. Pritom málokedy má získaný poznatok či nebodaj životná múdrosť podobu vyslovenej vety.
Ale tak to má byť. Môj najnovší veľký učiteľ sa nazýva slivkový lekvár.
Nejde o žiaden pseudonym, ani o metaforu, ale slivkový lekvár ako taký. A nie, nerozplakal ma, aj keď sa o to snažil. Namiesto toho som niečo pochopil.
Bolo to takto: v posledné dni sa necítim vo svojej koži. Bolí ma zub, dnes som mal tuším horúčku, málo spím a nechce sa mi jesť. Večná škoda, že môj nedostatok apetítu absolútne nebráni môjmu žalúdku, aby sa dožadoval svojho. Mohol som mať o pár kíl menej.
Dotlačený okolnosťami som sa teda vybral do miestnej samooblsuhy uloviť nejaké vhodné jedlo.
Oslovil ma slivkový lekvár. Neviem, prečo. Lekváre sú u mňa neutrálnou pochutinou, ktorej sa nevyhýbam, ani ju nevyhľadávam. Vôbec nemožno očakávať, že by som si na obed natrel na chlieb slivkový džem.
Napodiv, práve táto predstava prinútila môj žalúdok žiadostivo zaskučať. No ako myslíš, povedal som a malá fľaška lekváru putovala do košíka, potom šla so mnou domov, nechala sa otvoriť a svoj obsah natrieť na toastový chlieb. Trochu ma prekvapila červená farba, ale však iný kraj, iný mrav…
Kriste, to bolo hnusné! Džem s honosne deklarovaným obsahom sliviek 44 % chutil ako najlacnejšia ovocná marmeláda. Trikrát som pozeral, či je ozaj slivkový. Tvrdil, že je. Doteraz mu neverím. Napokon, raz ma z regálu obchodu oslovil Traditional Plum Pudding, ale hodlal som sa s ním bližšie zoznámiť, kým ho vezmem k sebe domov. Pozrel som si preto jeho zloženie a hádajte – slivky tam vôbec neboli. Tak som sa mu pekne poďakoval a vrátil ho na miesto.
Prekvapenie a zhnusenie vystriedal hnev sám na seba – napokon, čo som čakal od Austrálčanov, ktorých zákusky a koláče sa absolútne nedajú jesť, také sú presladené? Prečo som si myslel, že ich lekváre budú niečo iné ako zafarbený cukor? Hlupák, hlupák, hlupák, trepol som sa zo trikrát do hlavy.
No a keďže som nebol vo svojej koži, po hneve prišla ľútosť. Spomenul som si na všetko, čo tu nie je také ako doma. Okrúhle kľučky. Jazdenie vľavo. Sedemcentimetrové šváby juchajúce po kuchyni. Tatárska omáčka je v skutočnosti majonéza predávkovaná octom. Mince iracionálnych veľkostí. Samé maličkosti.
A zrazu som pochopil, prečo sa niektorí ľudia zo zahraničia vracajú domov s tým, že si tam nevedeli zvyknúť. Boli to samé takéto maličkosti, tisíckrát nič, čo umorilo osla.
Bola to práve cudzota bežných vecí. Nie palmy namiesto jedlí. Nie papagáje namiesto vrabcov. Boli to okrúhle kľučky a slivkové lekváre. Preto sa Číňania uchytia v ktorejkoľvek krajine a prosperujú – všetky maličkosti si nesú so sebou, alebo ich dovážajú, uzatvárajú sa do vlastných komunít, vyvárajú svoje čudné jedlá a šermujú paličkami. My ostatní sa boríme so slivkovými lekvármi.
Po tomto zistení mi bolo lepšie. A hoci ma slivkový lekvár takmer rozplakal, nezlomil ma.