36

A sme tam. Že tridsaťšesť, ďakujem pekne. Tým nechcem vyvolať záplavu narodeninových tort. Torty nemám rád, sú strašne mastné a sladké. To len tak na okraj.

Zaujímavejšie je, že som sa prehupol cez polovicu života – aspoň teoreticky, lebo ktovie, čo nám moderná medicína v budúcnosti prinesie. V slovenskom zdravotníctve asi veľa nie, takže mám celkom dobrú šancu byť stihnutý rodinnou kliatbou fatálneho infarktu skôr, ako oslávim sedemdesiatku.

Potom sa nečudujte, že premýšľam, čo bude po smrti. Teda kecám, napadlo mi to úplne nezávisle od narodenín a rodinnej kliatby. Ale ako premostenie je to dobré. Minule som totiž len tak spontánne vymyslel, čo by sa mi po smrti páčilo.

Byť uploadovaný na internet.

Lietal by som si hore-dolu po sieti, konečne sa dostal ku knihám, ktoré nemám čas prečítať, k filmom a seriálom, ktoré nestíham pozrieť. Nemusel by som sa zdržiavať údržbou ľudského tela. Keďže by som bol nehmotný, nikto by odo mňa nič nechcel.

Pravda, bolo by tu pokušenie napríklad debatovať s rodinou a priateľmi, ale aj to môžeme nazvať ekvivalentom strašenia, nie? Duchovia to robia v jednom kuse.

Tak dúfam, že okrem medicíny o pár rokov spraví takýto pokrok aj IT.


Facebook

G+