Niekto tam hore má bizarný zmysel pre humor. Myslím, že o tom netreba nikoho zvlášť presviedčať.
Predstavte si: vystúpite v Budapešti z vlaku a hýbete sa smerom k hotelu. Ako všade inde na svete, aj v Budapešti sa okolo stanice motkajú podozrivé indivíduá. Jedno také sa priplazilo ku mne a sprisahanecky mi ponúklo – ponožky. Samozrejme, nie zadarmo.
Nuž ale – kupovali by ste od podozrivého indivídua hocičo, nieto ešte vec, ktorá príde do kontaktu s vaším telom? Ja veru nie. S kamenným výrazom a strašným pohľadom kategórie 3 som svoj nezáujem nahlas prejavil a neohrozene preplával ďalej.
Na druhý deň ráno si obúvam čisté ponožky – a na pravom chodidle svieti taká diera, že sa sotva dá hovoriť o nejakej ponožke, ktorá by tvorila jej okolie.
Len som civel.
Ďalší obraz: v rannej Budapešti zháňam ponožky. Všetky predajne textilu v okolí otvárajú až o desiatej, alebo sa presťahovali, alebo skrachovali. Teraz by sa možno nejaké to indivíduum zišlo, hovorím si, ale indivíduá sa naďalej potulujú okolo železničnej stanice.
Každá sranda trvá len chvíľu, takže onedlho už nové ponožky mám. Krútiť hlavou som tuším neprestal doteraz.