“Vy ste manželia?” oborila sa na mňa teta v stánku Dopravného podniku Bratislava na hlavnej stanici.
Ostal som v pomykove. Jednak samotnou otázkou – čo sa nejaká babizňa stará do môjho rodinného statusu? No a potom tým tónom. Akoby som spáchal nejaký obzvlášť odporný zločin.
Pozrel som na svoju domnelú manželku, inak takto moju sestru. Uznávam, nevyzeráme, že by sme mali čo len jedného rodiča spoločného. Ale žeby to bolo také poburujúce?
Odvetil som teda záporne a uspokojená ježibaba mi vydala žiadaný lístok. Odstúpil som a nechal sestru, aby zásobila lístkami seba a svoje deti. Po úspešnej transakcii sme prehodili zopár slov a bosorka za okienkom vzbĺkla: “To ste nemohli povedať, že ste spolu a kupovať tie lístky naraz?”
Vrátili sme sa do nemého úžasu, až napokon sestra, ktorej žiadny nemý úžas nevydrží dlho, vyjachtala: “Však to nešlo z tých istých peňazí…”
Vypadli sme z tej perníkovej chalúpky, ktorej obyvateľka by zahynula od hladu, keby bola odkázaná na lákanie detí na medovníčky. Len som krútil hlavou – žeby si natrhla svalstvo, keď bola prinútená vydať peniaze dvakrát, a nie raz? To ešte ani euro neplatilo, nemusela nič prepočítavať…
Strih.
O šestnásťtisíc kilometrov južnejšie prichádzam na rozlúčkový kebab v sydneyskom Paddy’s Market. Hlava tureckej rodiny mi už zďaleka kýva a radostne kričí: “Vitajte, pane, dávno ste tu neboli!”
Priznávam sa teda, že som bol v Európe. “Ó, tam je teraz zima!” strasie sa Turkyňa a nožom zručne masakruje kuracinu. Prisvedčím a farbisto opíšem krutý mráz u nás doma. “Tam by som nemohla žiť,” povie rezolútne dáma, vykydne na bohatú porciu štedrú dávku cesnakovej omáčky a s úsmevom od ucha k uchu mi zaželá pekný deň.
Kávu si dávam u Číňanov na Pitt Street. Majú rušno, postaršia Číňanka mi len zamáva a spýtavo ukáže na kávovar. Prikývnem. Nemusím jej už vysvetľovať, akú kávu pijem. Taktiež zaželá pekný deň a ja s kávou pochodujem po najrušnejšej časti Sydney.
Obzerám si ľudí priam s rozkošou. Hoci je to uprostred mesta a okolo fičia zamestnaní ľudia s polhodinovou obednou prestávkou, oproti Slovensku tu takmer nenájdete zamračené a permanentne nasraté ksichty. Ani v štátnych úradoch na vás nebliakajú. A už vôbec nie preto, že im neplatíte spôsobom, aký by vyhovoval im.