Domov je… kde?

Idem domov. 

Ešte kým som sa pohyboval len medzi Bratislavou a Komárnom, bola táto veta pomerne chaotickým vyjadrením môjho smerovania. “Domov” som išiel buď k rodičom alebo do svojho príbytku. Vždy tam, kde som práve nebol. Typické.

Jedna stará definícia hovorí: Domov je tam, kde je tvoje srdce a zubná kefka. Dnes sa cítim trocha zneistene. Zubnú kefku si nosím so sebou. Aj srdce, keď sme už pri tom. Som vlastne bezdomovec. Alebo slimák.

Jeden kufor je v úschove u kamaráta v Sydney, druhý si nosím so sebou. Z podnájmu pri Škrekľavej Ježibabe som odišiel, v Melbourne ešte ubytovanie nemám. Tu na Slovensku chodím po rodine a známych, ale ťažko niečo z toho nazvať domovom, keď som tu už nebýval celé roky.

Hoci som si obul túlavé topánky, tento bezváhový stav mi spôsobuje akýsi pocit zraniteľnosti. Človek je tvor bláznivý a stále nespokojný. Prekážala mi usadenosť, zakotvenosť… A zrazu sa cítim ako nepriviazaný balón vo vetre.

Tie extrémy nám nerobia dobre. Majetok vprataný do dvoch kufrov a ruksaku extrémom podľa mňa je. Zase sa bude hádzať kotva… Niekam. Uvidíme, dokedy.


Komentáre