Ako sa mám: Uvarene

Uvarený, roztápajúci sa, polomŕtvy – to sú najčastejšie odpovede, ktoré v týchto dňoch dávam na všetečnú otázku, ako sa mám. Aussíci spozornejú, keď začujú čosi iné ako obligátne “Fajn”, ale pekelná horúčava, ktorá nás v posledných dňoch neúnavne griluje, je dostatočným dôvodom na porušenie etikety. Všetci sú optimistickí: veď má prísť ochladenie.

No. Prišlo. Na celých 37 stupňov. Iste, po 45 je to skvelé.

Uplynulé dni boli peklom na zemi. Doslova. Keby som uvidel chlpatého pekelníka, ako sa ponáhľa odpáliť ďalšiu klimatizáciu, vôbec si nepomyslím, že je to halucinácia. Kolabovala doprava aj ľudia. V noci som len bezmocne chrčal a očami stĺpkom pozoroval strop. Učupil sa na ňom pavúk, ktorý sa akýmisi záhadnými cestami prebojoval donútra, kde predsa len bolo o čosi chladnejšie ako vonkajšie extrémy. Pavúk bol veľký ako moja dlaň a to je vraj ešte len malilinký a bude rásť. No dobre teda.

Dni som trávil v nákupných centrách a velebil vynálezcov klimatizácie. Až na požehnaný chládok to bolo neproduktívne, ale mal som dobrú výhovorku: byt som si už našiel a zmluvu podpísal. Jediný háčik spočíva v tom, že ešte som ho ani nevidel. Po prvom neúspešnom pokuse totiž nasledoval druhý, takmer identický. Našťastie pre mňa, okrem bytu, ktorý mi vyfúkli pred nosom, mali k dispozícii taký istý, len o dvere ďalej. Neváhal som ani sekundu.

Háčik sa však našiel: k dispozícii bude až vo februári. Čo znamená, že naďalej budem bytovo parazitovať u kamaráta. Viete si predstaviť, aké je to nepríjemné, byť takto na niekoho odkázaný? Veľmi, veľmi skľučujúce.

Nevadí. Môžem odrátavať dni. O týždeň sa sťahujem a po víkende nastupujem do školy. Aspoň sa mám na čo tešiť. Ale najviac asi na klesajúcu vonkajšiu teplotu.


Komentáre