O kufor viac

Naozaj je to všetko? Rozhliadam sa okolo, ale hocikam mi padne zrak, všetko nesie na sebe neviditeľnú nálepku: toto balím do ruksaku.

Na zemi ležia dva hladne rozďavené kufre. No, hladné… Jeden je presýtený, druhému škvŕka v bruchu. Sakra, neodhadol som to. No čo, musím to nejako zvládnuť. Možno niekde existuje sila, ktorá by ma donútila všetko prebaľovať, ale obávam sa, že momentálne je na mňa prikrátka.

Nie je to tak dávno, čo sa moja existencia z celého bytu zmrštila na povolených dvadsať kilogramov v kufri. Bolo v tom čosi desivé – tridsať rokov života a všetok majetok som vtesnal do jedného kufra a jedného ruksaku. Cítil som sa… čudne. Ako bujón v kocke, skoncentrovaný na maximum, pripravený na prevoz a potom len hodiť do vody.

Po desiatich mesiacoch prišiel čas znova koncentrovať. Jeden kufor a nadovšetko verný ruksak pôjdu so mnou, obzrieť domovinu, nehorázne sa obžrať na Vianoce, vystískať rodinu, stráviť s ňou dostatočne dlhý čas, aby sme si začali liezť na nervy, zvítať sa so psom a bojovať so slzami, keď budem znovu odchádzať.

Lebo druhý kufor tu ostáva. Ten natrieskaný, v ktorom sú sandále, plážová osuška, striptérska garderóba a adaptéry na austrálsku elektrinu. Kufor uskladním u kamaráta, u ktorého som pred tými pamätnými desiatimi mesiacmi bojoval s pásmovou chorobou a nedôverčivo poškuľoval po palmách, či sú skutočné. Uterák, ktorý som si uňho svojho času zabudol, sa mi do natrieskanéh kufra nezmestí. Pôjde so mnou a potom naspäť.

Pootĺkam si nohy na oboch kufroch, ktoré mi stoja v ceste, nech sa pohnem kamkoľvek. Akoby mi zase pripomínali, že čokoľvek potrebujete, vtesnáte do povolených dvadsiatich kilogramov a jedného kufra. V prípade núdze aj menej. Aj nič.

Lebo to, čo sme, nie sú veci.


Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *