Odchod z rodnej hrudy

Odovzdať byt, cestovať hore, cestovať dolu, lúčiť sa napravo-naľavo, pohladkať naposledy psa, ešte rýchlo k zubárovi (kua, to bolelo!), ešte sa rozlúčiť tuto a tamto a do prdele, tohto nestihnem, ten sa urazí… Kruhy pod očami, divoké sny, odpovedať dokola na tie isté otázky. Najviac na “Aké máš pocity?” Čože? Pocity? Ja nemám žiadne, ja som len unavený, vystresovaný, v jednom kole a neviem, či sa teším na Austráliu, ale celkom určite sa teším, až toto všetko bude za mnou.

Už ani nezaspávam, ale kolabujem do hlbokého bezvedomia. Pred sebou ešte zoznam, čo všetko musím stihnúť. A potom už len dúfať, že som na nič nezabudol a odišiel som ladne a bezchybne. A ešte jeden rest. Dať pac a pusu čitateľom, aj keď práve s nimi budem (dúfam) v kontakte aj naďalej, rovnako ako zo Slovenska, tak aj v Austrálii.

Nuž ale – rozlúčiť sa pekne treba s rodnou hrudou. Už len pre prípad, že Korean Air nebude mať takého šikovného pilota ako Lufthansa a pristátie nevyjde celkom podľa predpisov, čiže nebude zlúčiteľné so životom. Nesmejte sa – v deň, keď som dostal letenku, som hneď nato v televízii uvidel dokumentárny seriál s povzbudivým a veľavravným názvom Letecké katastrofy.

Majte sa tu teda skvele a v stredu na mňa myslite, keď sa vznesiem do oblakov a na pevnú zem sa postavím až v Soule, odkiaľ pošlem telegram, aby som sa na ďalších desať hodín opäť vzniesol. Po tomto vznášaní asi budem dobre vymletý, takže čakajte v napätí, kedy sa pozbieram natoľko, aby som zahavkal, že som v Austrálii a žraloky, majte sa na pozore!


Facebook

G+