Neviem, či by sa neurazila, že som ju nazval babičkou… Ale nedá mi to. Na toto tajomstvo treba minimálne Troch pátračov, ak už nie silnejší kaliber.
Je to takto: Pravidelne ráno nastupuje zmienená staršia dáma do trolejbusu. Nie je to žiadna babuška s paličkou, ale upravená pani s nemiznúcim úsmevom na tvári a jamkami na lícach. Dodávajú jej šibalský výraz – ale to je ešte nič oproti tomu, čo každé ráno predvádza.
Ani omylom je nemožno označiť za dôchodcu autobusového. Vždy sedí na rovnakom mieste – ako napokon všetci, čo v tom čase cestujeme pravidelne. Vždy na tej istej zastávke vystúpi, podíde pár krokov – a rozbehne sa.
Tam moja časť príbehu končí. Trolejbus totiž na nič nečaká, prefrčí popri nej a ja môžem len hádať, čo je to za ranný rituál. Neverím totiž, že dotyčná bežkyňa každé ráno mešká do práce a musí klusať, aby stíhala. Možno som práve vyzradil jej tajný recept na zdravie a sviežosť – pravidelne cestou za svojimi neznámymi rannými povinnosťami si pár metrov pobehne…
Pravdu povediac, nič iné mi ako riešenie tejto drobnej záhady života nenapadlo. Iste, môžem odhodiť všetku slušnosť a raz ráno sa jej to opýtať… Riskujem však, že ju privediem do rozpakov a samému mi je veľmi nepríjemné vyzvedať.
A viete čo – napokon na tom až tak nezáleží. Nie všetky tajomstvá tohto života musíme odhaliť. Život je s nimi omnoho zaujímavejší…