Záhada bežiacej babičky

Neviem, či by sa neurazila, že som ju nazval babičkou… Ale nedá mi to. Na toto tajomstvo treba minimálne Troch pátračov, ak už nie silnejší kaliber.

Je to takto: Pravidelne ráno nastupuje zmienená staršia dáma do trolejbusu. Nie je to žiadna babuška s paličkou, ale upravená pani s nemiznúcim úsmevom na tvári a jamkami na lícach. Dodávajú jej šibalský výraz – ale to je ešte nič oproti tomu, čo každé ráno predvádza.

Ani omylom je nemožno označiť za dôchodcu autobusového. Vždy sedí na rovnakom mieste – ako napokon všetci, čo v tom čase cestujeme pravidelne. Vždy na tej istej zastávke vystúpi, podíde pár krokov – a rozbehne sa.

Tam moja časť príbehu končí. Trolejbus totiž na nič nečaká, prefrčí popri nej a ja môžem len hádať, čo je to za ranný rituál. Neverím totiž, že dotyčná bežkyňa každé ráno mešká do práce a musí klusať, aby stíhala. Možno som práve vyzradil jej tajný recept na zdravie a sviežosť – pravidelne cestou za svojimi neznámymi rannými povinnosťami si pár metrov pobehne…

Pravdu povediac, nič iné mi ako riešenie tejto drobnej záhady života nenapadlo. Iste, môžem odhodiť všetku slušnosť a raz ráno sa jej to opýtať… Riskujem však, že ju privediem do rozpakov a samému mi je veľmi nepríjemné vyzvedať.

A viete čo – napokon na tom až tak nezáleží. Nie všetky tajomstvá tohto života musíme odhaliť. Život je s nimi omnoho zaujímavejší…


Komentáre