Fakt by som na svoju banku nemal nadávať. Nie je to tak dlho, čo jedna jej pracovníčka vynaložila všetko úsilie, aby mi pomohla v prekérnej situácii. Nestiahla sa do úradníckej ulity “to sa nedá”. Dokázala, že sa to dá. Nikdy sa jej nebudem vedieť poďakovať dostatočne. V tej chvíli som sa cítil priam povznesene. Lenže – to bola jedna osoba. Korporácia má svoj vlastný život. Vyznačuje sa predovšetkým tým, že absolútne ignoruje životy ostatných, ignoruje prírodné zákony, slušnosť aj celú realitu. Plynie v čase neohrozene ako lietadlová loď, nevšímavo ku všetkému okrem vlastného fungovania.
Trúfam si povedať, že v celoživotnom boji s úradníčkami si vediem celkom slušne. Je to náročná a krvavá vojna, ale ja tiež nie som ľahký súper. Boh byrokracie, Veľký Šimeľ, preto musí využívať zbrane najťažšieho kalibru. Najviac na mňa platí zaskočenie. Ak sa úradníčke podarí zákerne vás zaskočiť, ste v keli. Ani dlhoročné skúsenosti vám nepomôžu, Šimľova kňažka vás nenechá vydýchnuť a spamätať sa, okamžite vám zasadí KO.
Hanebnú porážku som utrpel na maličkom, nevinnom bojovom poli, takmer až políčku. Kto už mohol čakať, že výpis z účtu, taká smiešna a jednoduchá vec, v sebe môže skrývať takú nesmierne zákernú pascu? Keď som s úsmevom požiadal o výpis mimo termínu, čakal som kadečo, len nie to, že teta za stolíkom bez úsmevu povie: “Bude to v utorok.”
Môj zadok na polceste k spočinutiu na stoličke zavisol v lufte. “Prečo až v utorok?” spýtal som sa nechápavo.
“Pretože v pondelok sa výpisy z účtu netlačia,” vypálila Šimľova kňažka z dobre ukrytej rituálnej zbrane.
Moje oči mi v tej chvíli zabrali väčšinu hlavy, až by som zahanbil aj Gluma blahej pamäti. Bez slova som zízal na spokojnú Šimľovu bojovníčku, ktorej sa podarilo dôkladne mi vyradiť z činnosti mozog. Tá veta bola tak dokonale absurdná, že sa na ňu jednoducho nedalo reagovať. Ešte som si overil, či som dobre počul, ale zahanbene sa priznávam, že som sa jednoducho nepozbieral.
V hlave mi hučali eskalátory, ktoré majú svoj pracovný čas a je im srdečne jedno, kedy sú naozaj využívané. Pred očami mi poskakovali stránkové hodiny všetkých možných úradov, ktorým je úplne fuk, že ľudia si nemôžu zakaždým brať dovolenky, aby niečo vybavili. V ušiach mi hučalo bečanie a erdžanie Šimľových stúpencov, ktorí škriekali dokola: “To sa nedá! To nejde! To nie je možné!”
Všetko však úboho bledlo v porovnaní so suchým oznamom: “V pondelok sa výpisy netlačia.” Len kdesi v podvedomí mi neodbytne vŕtalo: a čo sa teda v pondelok robí, keď sa výpisy netlačia? Čo robia ľudia a stroje, ktorí to majú na starosti? A čo by mi asi tak povedal šéf, keby som mu sucho oznámil, že v pondelok nepracujem?
Už zmierený s hanebnou porážkou som sa nesmelo zaradil do radu ľudí čakajúcich na chodbe, kým sa v pobočke banky uvoľní miesto aspoň natoľko, aby sa ľudia mohli postaviť tam. Keď som konečne prišiel na rad, pokorne som predložil mladému mužovi za stolom papier, ktorý mi dala tá slávna Šimľova kňažka…
A vtedy prišiel absurdný vrchol absurdného príbehu. Mladý muž chápavo pokýval hlavou, ťukol do počítača a… z tlačiarne okamžite vybehol príslušný výpis! KO na druhú. Aj som si naivne myslel, že výpisy sa trebárs tlačia v špeciálnej miestnosti kdesi na ústredí a v špeciálnych obálkach ich distribuujú do pobočiek. Nie. Stačí urobiť ťuk a vylezie to z tlačiarne priamo na mieste. Pravdaže, iba od utorka do piatka. Možno aj úbohá tlačiareň podlieha Zákonníku práce a musí si po náročných štyroch pracovných dňoch oddýchnuť tri dni v kuse…