Počas tých pár týždňov štúdia sme sa toho dozvedeli veľa, ale ani tá záľaha informácií nezamaskovala jeden dosť nepríjemný fakt: všetko bola iba teória. Najbližšie k praxi sme sa dostali namáčaním papierika na analýzu moču do čaju. Keďže prvá prax sa blíži raketovým tempom, konečne sme dostali do rúk ostré predmety, latexové rukavice a možnosť trochu si pichnúť (aspoň do seba). Pomedzi nedočkavých študentov sa rozpŕchli tlakomery a stetoskopy. Ja som sa hrdil vlastným, farby kráľovskej modrej. A to bolo tak všetko, na čo som mohol byť hrdý.
Začalo to tým, že pri onom slávnostnom pichaní do prsta a skúmaní hladiny cukru v krvi sa mi ruky triasli tak, že keby som niekomu zavádzal katéter, namiesto trubičky zastrčenej do močovej rúry by mal dotyčný pacient neskonale príjemný zážitok. Napokon som to však nejako zvládol, dokonca som namiesto seba napichol nikoho iného a mohol som si spokojne prečítať, že môj cukor je na úrovni… 2,3. Hypoglykémia. Vyučujúca na mňa pozrela pomerne užasnuto. Radšej som sa zbavil biologického odpadu a ďalej sa len pozeral, ako sa miestne Šípkové Ruženky statočne pichajú do prsta.
Meranie tlaku malo byť hračka, veď som to nerobil prvý raz. Hups. Nepočul som ani mäkké f. Pevne dúfam, že za to môžu len rozdiely v kvalite krvného obehu medzi mnou a spolužiakmi, pretože som sa ukázal ako dokonalý pokusný králik. Môj tlkot by musel počuť aj Beethoven dva dni pred smrťou. To bolo ešte dobré zistenie, ale fakt, že ja som v tejto disciplíne fatálne zlyhal, ma napĺňa obavami. Ak sa drasticky nezlepším, môžem ísť akurát do výskumu. Prinajhoršom ako pokusný králik!