S návratom do školských lavíc bol môj mozog donútený napchávať kvantá nových informácií do pamäťových zásuviek.
Občas preto otvára aj tie, o ktorých by som už inak ani nevedel, že ich mám. Miestami je to prekvapivé, lebo na vás vybafne spomienka z detstva a dospelý mozog sa na ňu díva úplne inak ako v čase, keď sa oná udalosť odohrala. Niečo ako keď v detstve vbehnete rodičom do spálne v tej najmenej vhodnej chvíli.
Našťastie, moja dnešná vybehnuvšia spomienka bola z inej kategórie. Zdanlivo nevinnej. Ale len zdanlivo.
Ako šlo vajce na vandrovku. Roztomilá rozprávka, určite si ju pamätáte. Vajce uprednostnilo dobrodružstvo vandrovky pred osudom praženice alebo vzniku nového života (nepovedzte to Tutkovej, lebo začne hromadne páliť Dobšinského knihy!) . V podstate sa len tak rozhodlo a išlo. Čo už je samo osebe poriadna haluz.
Ale keď pripustíme, že vajce z vlastnej vôle akýmsi záhadným spôsobom mašíruje do sveta, už nás nič nemôže prekvapiť a zvyšok rozprávky je v podstate solídna realita.
Vajce postupne nabalilo súputníkov. Kôň, vôl, kačica, moriak, kohút… Nespomínam si, kto všetko tam bol, ale celá čeliadka bola taká početná, že to vyzeralo ako demo Noemovej archy.
Pod vedením vajca išli, išli… V podstate nešli nikam, len sa tak potĺkali, ale to je to najmenej. Cesta do nikam, zato v hojnom počte a s charizmatickým vodcom je tomuto národu veľmi blízka.
Problém nastáva vo chvíli, keď doputujú k chalupe obývanej zbojníkmi. Prítomná je len ich gazdiná, zaslúžilá stará baba, zbojníci sú na nočnej. Kto by sa im tiež čudoval, keď jediným nočným rozptýlením je stará baba, že.
Pútnici zaklopú a požiadajú o nocľah. Baba je zbojníckej sorty a preto ich pošle kade ľahšie. Čo je zvláštne, lebo ako správna gazdiná by sa mala nesmierne potešiť nečakanému prídelu potravy a pracovnej sily.
A teraz to príde: rozčúlené vajce nakáže volovi, aby nabral babu na rohy a hodil ju do jamy za chalupou. Už v detstve mi táto eliminácia nepohostinnej babizne pripadla zvláštna. Čo babe bránilo vyškriabať sa von, alebo aspoň jačať o dušu spasenú a upozorniť navracajúcich sa zbojníkov na votrelcov v dome?
Môj dospelý mozog (a nechcem počuť nič o skutočnej dospelosti mozgu hĺbajúceho nad rozprávkami!) si dal dve a dve dokopy. Ak aj baba prežila transport volom a pád do jamy, s príchodom večera už nabetón musela zomierať na podchladenie.
Takto: nepatrím k tým, čo sa rozčuľujú nad násilím a morbídnosťami v rozprávkach. Ale toto ma predsa len trochu šokovalo. Len si predstavte, že sa vám zjaví pri dverách zverinec s vajcom na čele a dožaduje sa pohostenia a nocľahu. Asi len málo ľudí by si pustilo koňa do postele a tí, čo by to urobili, nech sa radšej nehlásia. Nechcem to vedieť.
No a tento zverinec namiesto toho, aby sa pobral tahet a bol rád, že neskončil v špajzi, poprípade uviazaný v maštali, zabije bezbrannú dôchodkyňu, obsadí chalupu, vyžerie zásoby a napokon sa pustí do zbojníkov…
Och, pardón. Do jedného zbojníka. Banda, podozrievavá z náhlej tmy a neprítomnosti onej baby, vyšle dnu jedného člena. Pod rúškom tmy ho zvieratká dokatujú a vykopnú von, čím zvyšok zbojníckej družiny načisto demoralizujú a donútia k ústupu. Na babu si nikto nespomenie a len dúfame, že kým tá zvieracia čvarga odtiahla za nejakým novým zločinom, aspoň ju zahádzali zeminou.
Tak si to zhrňme: banda darmožráčov sa namiesto určenej práce potuluje po svete, zavraždí obstarožnú zbojnícku dievku, ktorej jediným hriechom je neprívetivosť, vláme sa do chalupy, vydrancuje ju a potom v ukážke najväčšej možnej zbabelosti dobije jedného chlapa. A namiesto udatného drevorubača, ktorý by sa s tou zločineckou skupinou porátal, sú za kladných hrdinov a máme sa radovať, ako skvele si poradili so zbojníkmi.
Tak v takomto duchu vychovávame naše deti a sme rozhorčení, keď namiesto Dobšinského hltajú macka Pú a neskôr ešte iné veci, o ktorých už našťastie nič neviem.
Nuž ale, aspoň je jasné, kde sa berie slovenská povaha a prečo tá naša politika a spoločnosť vyzerá tak, ako vyzerá. Neviem, či je to výhradne vina vajca-banditu, ale svoj podiel má. Budem na to myslieť, keď si najbližšie budem robiť praženicu. “Nikam nejdeš!” Tresk!