Ako sa mám: typicky

Každý človek má taký svoj typický spôsob cesty životom. Niekto je smoliar, niekto dieťa šťasteny. Jeden sa pohybuje pomaly a systematicky, druhý fičí ako veľká voda. Život jedného je pokojný až nudný, ďalší je ako na húsenkovej dráhe.

Môj spôsob sa dá označiť jedným slovom: komplikovaný. Prisahám, na čo siahnem, to sa nejako zašmodrchá a zapletie. Hocijaký plán si urobím, vždy vyjde inak: či už lepšie alebo horšie, ale zakaždým inak.

Keď som odchádzal za tri veľké mláky a dva kontinenty, bol som úplne uzrozumený s tým, že žiadna sila na svete ma neprinúti z prostriedku leta sa trepať naspäť do treskutej zimy. No. Máš ho vidieť.

Vzhľadom na rôzne okolnosti bolo výsledkom mojej hmlisto zamýšľanej cesty domov, že sa ide teraz. Jasné. Pred sviatkami, kedy lietadlá už aj tak praskajú vo švíkoch. Počas nepokojov v Bangkoku, kde je obvyklé medzipristátie niektorých liniek. Pracovníci aerolínií šalejú. Turistom tiež veľa nechýba. A do toho vpochodujem ja a len tak mimochodom zahlásim, že o dva týždne chcem letieť.

Treba skutočne dobrú cestovku, aby vás jej pracovníčka nielenže nezabila, ale aj sa zaťato pustila do súboja s rezervačnými systémami a celým svetom. Výsledok je však priam ohromujúci: cesta je naplánovaná, letenky vo vrecku a ešte to vyšlo lacnejšie ako štandardná cesta. A samozrejme, trasa je hodne avantgardná. Cestou tam sa letí cez Tokio a Helsinki. Naspäť zase cez Londýn a Singapur. Najviac sa teším na dlhý prestoj v Tokiu. Neplánoval som ísť do Japonska, ale keď má človek možnosť, prečo nie?

Okrem balenia ma čaká ešte jedna nemenej zapeklitá úloha: poznášať suveníry, narodeninové a vianočné darčeky. Všetko musí byť spratné, nesmie podliehať skaze, musí to byť dovolené preniesť cez hranice. Babo, raď!

No a mám sa ešte aj takto: rozzúrene. Ako inak, moji drahí susedia. Škrekľavá Ježibaba a Fuck You Bob si dali víkendový pobyt kdesi mimo. Čo by samo o sebe bolo krásne, ibaže doma nechali svoje adolescentné deti. Trikrát hádajte, čo spravia adolescenti, keď sú rodičia bezpečne vzdialení. Správne, nočnú záhradnú party!

Najväčšia tragédia bola v tom, že sa snažili nerobiť hluk. Žiadna hudba na plné pecky, žiaden vresk. Výsledkom bolo, že sa síce nedalo spať, ale tiež ani volať políciu. Čert zober ohľaduplných tínedžerov!


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.