Nečakaná rada do života
Rada do života vždy zaváňa niečím nepekným. Väčšinou je to niečo, čo rozhodne nechcete počuť, prípadne je vám to úplne jedno.
Rada do života vždy zaváňa niečím nepekným. Väčšinou je to niečo, čo rozhodne nechcete počuť, prípadne je vám to úplne jedno.
Ľudský život korzuje po cestách, ktoré sú miestami neuveriteľné. Štyri dlhé roky som strávil v okolí Račianskej ulice, a zrazu sa tam vraciam vlastne nastálo.
Dobrodružstvá sprevádzajúce nadobudnutie bytu sú nekonečné a vo vynaliezavosti zápletiek tromfnú hociktorý televízny seriál. Napríklad taká prihláška na trvalý pobyt a získanie občianskeho preukazu.
Že ja nemám so sebou fotoaparát!!! Koľkokrát som si už takto povzdychol. Naposledy, keď som sa hnal šesťdesiatkilometrovou rýchlosťou vo vlaku a popásal sa pohľadom na rozjarenom poli slnečníc.
Ten kreslený vtip som síce nikdy nevidel, ale často ho všelikde spomínajú. Nabetón ste o ňom už počuli. Stoja dvaja kozmonauti na Mesiaci pred raketou a jeden druhému hovoria: “Na mňa sa nedívaj, ja som ju nezamykal!”
Opatrne, akoby som sa bál, vyťahujem kľúč. Na chodbe je tma, sakra, neviem, kde je tu svetlo! Je to absurdné, bláznivé, ale netuším, ako si mám posvietiť na vzdorovitú zámku. Žeby sa mi triasli ruky?
Nič už nie je, ako bývalo, vzdychajú dôchodcovia. Nešťastne sa dívajú na okolitý svet, ktorý frčí závratnou rýchlosťou a pomaly ich vytláča dozadu, do vleku, keď už nestačia s ním držať krok.
Už tretí rok neomylne identifikujem definitívny koniec jari podľa toho, že sa mi do bytu začína sťahovať hmyz. Neviem, prečo to robí. Obzvlášť hmyz, ktorý v interiéroch nemá čo robiť a pochybujem, že sa mu u mňa páči.
A boli tam. Hneď vedľa stojančeka so sporo odetými devuchami bol navlas rovnaký – s povyzliekanými chlapmi. Priznám sa, niečo také som ešte nevidel.
Vystavujúc na odiv ladné krivky mojej lebky som sa vybral do mesta. Bolo mi skvele, mal som dobrú náladu… Plný energie som sebavedomo vdupotal do autobusu. A tam vzápätí vypukla panika.